Pred štyridsiatimi rokmi jeden britský karikaturista zobrazil vodcu Konzervatívnej strany Edwarda Heatha, ako kormidluje britskú loď k európskemu prístavu.
Predminulý týždeň iný konzervatívny líder David Cameron plával opačným smerom.
Kritici britského premiéra rýchlo predpovedali, že kormidluje Britániu smerom na ekonomické útesy.
V skutočnosti však vo svojej reči ponúkol britským voličom referendum o členstve v Európskej únii, čo bol výkon hodný Nelsona.
Odvážnejší ako Maggie
Od prejavu Margaret Thatcherovej v septembri 1988 v Bruggách, nemal britský premiér podobne dôležitú reč na túto tému.
Vlastne Cameronova reč sa do historických kníh zapíše ako desaťkrát odvážnejšia ako Thatcherovej.
Ako Cameron pripomenul, kríza eura nevyhnutne posúva Európu k „veľkým inštitucionálnym zmenám“.
Banková únia je len začiatok. Nielen Británia, ale aj iné členské krajiny by mali zvažovať aj iné zmeny, ktoré ovplyvnia ich záujmy.
Napríklad cieľ „stále tesnejšej Únie“ je v rozpore s princípmi demokratickej legitimity a subsidiarity.
Premiérov odkaz bol jednoznačný. Chce vyjednať „novú dohodu (s EÚ), v ktorej bude Británia tvoriť a rešpektovať pravidlá spoločného trhu, bude mať spravodlivé záruky a nebude zviazaná zlými reguláciami, ktoré ničia európsku konkurencieschopnosť“.
Po voľbách nechá novú dohodu overiť v referende s otázkou, „či zostať za týchto nových podmienok v EÚ, alebo z nej odísť“.
Malé zemetrasenie
Porovnajte si tieto rázne slová s Thatcherovej prejavom v Bruggách. V najslávnejšej pasáži hovorila: „Hranice štátu sme úspešne nezatlačili preto, aby sme ich našli na európskej úrovni tam, kde boli, s európskym superštátom, pokúšajúcim sa o novú dominanciu z Bruselu.“
Premiérka však v žiadnom bode prejavu nenaznačila možnosť, že by Británia mohla Úniu opustiť.
„Náš osud je v Európe,“ vyhlásila, „ako časť spoločenstva... Európa je silnejšia, keď spolu tesnejšie pracujeme – v obchode, v obrane, vo vzťahoch so zvyškom sveta.“
Thatcherová sa dokonca pochválila, že jej vláda urobila prvý krok smerom k menovej únii, ktorú by neskôr neuznala.
Cameron vedel, čo môže očakávať. Celý týždeň sa ako malé zemetrasenie s epicentrom vo švajčiarskom Davose ozývalo odsúdenie.
Od nemeckého ministra zahraničia Guida Westerwelleho („Vyberanie hrozienok nie je možnosť.“), od jeho francúzskeho náprotivku Laurenta Fabiusa („Ak sa pridáte k futbalovému mužstvu, nemôžete povedať, že chcete hrať ragby.“), od bývalého švédskeho premiéra Carla Bildta („Ak povolíte 28-rýchlostnú Európu, nakoniec vám zostane... len bodrel.“) a od labouristického najhorlivejšieho eurofila Petra Mandelsona („Považuje Európsku úniu za jedáleň, kam prídete s vlastným podnosom a snažíte sa odniesť, čo chcete.“).