Svokor českého prezidenta Václava Klausa pôsobil ako vysoký úradník tajnej polície slovenského štátu a osobne sa podieľal na perzekúcii Židov.
Pred druhým kolom prezidentských volieb sa do kampane zapojila aj rodina českého prezidenta Václava Klausa. Jeho manželka Lívia, pôvodom Slovenka, vyhlásila, že nechce, aby na Pražský hrad „prišla dáma, ktorá bude hovoriť iba po nemecky“.
Jej syn Václav Klaus mladší kritizoval fakt, že Schwarzenbergov otec bol členom „extrémne protižidovskej, protimasarykovskej a xenofóbnej organizácie“ Vlajka a svokor nacistom. „Johann Hardegg bol pomerne aktívny nacista, dokonca účastník nacistického puču, keď bol zavraždený rakúsky kancelár Dollfus. A ja to, samozrejme, chápem, že ľudia za svojich svokrov prípadne nemôžu alebo rodičov, ale na druhej strane, proste, myslím si, že by to malo byť témou v tejto krajine,“ povedal Klaus mladší.
Ak má byť témou minulosť svokra prezidentského kandidáta, potom ňou logicky musí byť aj minulosť svokra úradujúceho prezidenta. Hoci o tom možno Klaus mladší nič netuší, jeho dedko Štefan Miština má tiež temnú minulosť.
K Tisovým osobným službám
Kto bol Štefan Miština? Dokumenty zo slovenských i českých archívov umožňujú načrtnúť len jeho hrubý portrét. Narodil sa 5. augusta 1904. Po maturite v Banskej Bystrici študoval právo v Prahe. Od roku 1927 do roku 1929 pracoval ako „korešpondent k osobným službám“ vtedajšieho ministra zdravotníctva Jozefa Tisa z Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.
Čo robil Miština v 30. rokoch, nie je jasné. Keď žiadal vo februári 1938 o miesto daňového eléva, bol preverený z hľadiska „štátnoobčianskej spoľahlivosti“. V hlásení pražského policajného riaditeľstva sa o Mištinovi stále hovorí ako o študentovi práva, ktorý žil z doučovania a z toho, čo mu posielala matka. Inak bol posudok kladný: v mieste bydliska bol známy „ako človek veľmi poriadny“. „Po stránke politickej a štátnoobčianskej spoľahlivosti nebola proti nemu ani jeho matke zistená žiadna výhrada. Nie je organizovaný v žiadnej politickej strane a na verejnom politickom živote sa nezúčastňuje.“
Či miesto na daňovom úrade Miština získal, nie je jasné. V Prahe sa na začiatku januára 1940 odhlásil z trvalého bydliska a v rovnakom čase sa vynára v Bratislave ako vedúci cenzúrneho oddelenia Ústrednej štátnej bezpečnosti. ÚŠB vznikla v tom čase ako centrála tajnej politickej polície totalitného štátu, ktorej úlohami boli dozor i represia. Spolupracovala s gestapom a používala brutálne metódy vyšetrovania.
Cenzúra za slovenského štátu nadväzovala na prvorepublikovú prax, ktorú však výrazne rozširovala a prehlbovala. Oddelenie, ktorému Miština šéfoval, cenzurovalo listy, kontrolovalo balíky a telegramy a odpočúvalo telefónne hovory.
Cenzúrne oddelenie ÚŠB tiež vydávalo pokyny, ako má písať tlač. Deviateho apríla 1941 smernice nariaďovali: „Blížime sa k narodeninám führera. Nech si redakcie zadovážia zavčasu novšie obrazy führera ako štátnika a vojvodcu. Odporúča sa zadovážiť si obrazy, kde je führer v prirodzenom rozhovore s vojakmi a robotníkmi.“ K domácim záležitostiam: „Nesmie sa v rozhlase, v novinách a ani inde uverejniť žiadna správa o novej úprave cien mlieka a mliečnych výrobkov okrem správ, ktoré vydala Slovenská tlačová kancelária.“
Výkonný byrokrat
Materiály s Mištinovým podpisom ukazujú, že bol výkonným a poslušným byrokratom. Nadriadení s ním boli spokojní, v septembri 1940 ho navrhli na odmenu za zvláštnu svedomitosť a výkonnosť.
September 1940 predstavuje prelom v perzekúcii slovenských Židov, ktorá vyvrcholila v roku 1942 ich deportáciou do vyhladzovacích táborov. V septembri 1940 vznikol Ústredný hospodársky úrad, ktorého cieľom bolo rýchlo sa zmocniť židovského majetku. O desať dní neskôr boli rozpustené židovské spolky a organizácie s výnimkou náboženských. Obstaraním súpisu ich majetku, ktorý prešiel na Ústredný hospodársky úrad, bol za Ústrednú štátnu bezpečnosť poverený Miština. Počas dvoch dní zaobstaral desiatky zoznamov zhabaných vecí, písomností a cenností. Zaistil i peniaze na účtoch židovských organizácií a v hotovosti.
Židovskou problematikou sa Miština zaoberal aj neskôr. Sám píše v úradnom zázname: „Štefan Miština, akt. dostavil sa dňa 10. januára 1941 do Ústredného hospodárskeho úradu v Bratislave, kde v prítomnosti zástupcov ministerstva financií a zástupcov UHU ... bol prehliadnutý spisový materiál Palestínskeho úradu, Vysťahovaleckej kancelárie Hicem, Alia mládeže a Ústredného zväzu cionistov. Bolo konštatované a dohodnuté, že dňa 13. jan. 1941 o 9. hod. bude spomenutý spisový materiál dôkladne prehliadnutý po stránke tlačovej a štátobezpečnostnej tromištyrmi úradníkmi ÚŠB a po stránke finančnej, najmä valutovej a poplatkovej troma úradníkmi ministerstva financií.“
Počas práce v štátnej bezpečnosti si Miština 15. januára 1942 vzal o desať rokov mladšiu Máriu Šablatúrovú. V tom istom roku sa im narodila dcéra Štefánia a o rok neskôr Lívia. Rodina bola ušetrená vojnového nedostatku, pretože mala vďaka otcovej práci slušný a stabilný príjem, a životná úroveň na Slovenskú bola vtedy vyššia než vo všetkých okupovaných či bojujúcich krajinách Európy.
V roku 1943 je Miština uvádzaný ako prednosta oddelenia pre cenzúru Úradu propagandy. Rozporné sú informácie o tom, čo robil po vojne. Podľa dokumentov pražského policajného riaditeľstva sa už 9. júna 1945 presťahoval s rodinou do hlavného mesta. V Prahe vraj získal miesto na ministerstve ochrany práce a sociálnej starostlivosti, ktoré viedol slovenský ľavicový právnik Jozef Šoltész. V archívnom fonde ministerstva však chýba Mištinov osobný spis a podľa dokumentov z fondov Študijného ústavu ministerstva vnútra pôsobil Miština ešte v máji 1950 ako kriminalista na Krajskom veliteľstve Národnej bezpečnosti v Košiciach. Podľa rovnakého dokumentu sa 28. februára 1948 stal členom Komunistickej strany Slovenska (dovtedy pôsobil v Demokratickej strane).
Lívia: Neviem o tom
Lívia Klausová vždy tvrdila, že o tom, čo robil jej otec počas vojny, nič nevie. V knižnom rozhovore s Marcelou Pecháčkovou Smutkem neobtěžuju odpovedá na otázku, čo robili rodičia, keď sa narodila, takto: „Ako by som si mohla pamätať, čo robil otecko, keď som mala dva roky!“ „Viem, že otec bol právnik, tak azda pracoval v nejakej kancelárii, ale v akej, fakt neviem,“ dodáva.
Priebeh konverzácie naznačuje, že Klausovej sú otázky na zamestnanie otca v čase, keď bola malá, dosť nepríjemné a nereaguje ako niekto, kto by skutočne nemal potuchy, čím sa otec zaoberal. K novým informáciám zaslala Lidovým novinám toto vyjadrenie: „Otec mi zomrel v roku 1955, keď som mala pätnásť rokov. Nikdy sme sa o ničom takom nebavili, neviem o tom, že by pracoval inde ako na ministerstve ochrany práce a sociálnej starostlivosti. Do tejto chvíle som o ničom inom ani nepočula.“ Klausová sa však narodila 10. novembra 1943, pätnásť rokov nemala v roku 1955, ale 1958. Jej otec podľa dostupných informácií zomrel až v roku 1959.
Vedela Klausová o činnosti svojho otca za vojny? Je vylúčené, že by o jeho zamestnávateľovi nevedela jej matka (zomrela v roku 1996). Je veľmi nepravdepodobné, že by sa o práci svojho muža za slovenského štátu nikdy pred deťmi nezmienila.
Príbeh vlastnej rodiny ukazuje, aká scestná je predstava Klausa jr., že by minulosť rodičov a príbuzných prezidentských kandidátov „mala byť v tejto krajine témou“. Diskvalifikuje minulosť Štefana Mištinu Klausa ako prezidenta? Zaznamenal niekto, že by sa v Klausovej rodine objavili rezíduá ľudáckej ideológie, ktorú Miština musel aspoň navonok zastávať?
Miština bol malé, ale dôležité koliesko režimu, ktorý okrem iného dobrovoľne poslal 58tisíc svojich občanov na smrť. Boli medzi nimi aj dievčatká vo veku Lívie Mištinovej, ktoré mali len tú smolu, že ich rodičov režim, ktorému Miština slúžil, nepovažoval za ľudí.
Argumentovať proti niekomu minulosťou jeho rodičov či príbuzných je hlúpe a nevkusné. Ak zároveň dodáte, že ľudia za svojich rodičov či svokrov nemôžu, potom vrcholne farizejské. So svojou rodinnou históriou sa musí každý popasovať sám: v strednej Európe nebude veľa takých, ktorých predkovia či príbuzní sa nijako nezaplietli so žiadnym nedemokratickým režimom. I keď počet tých, čo sa podieľali na nacistickom prevrate alebo spisovali majetok Židov určených na likvidáciu, zasa taký vysoký nebol.
Autor je historik, redaktor denníka Lidové noviny
Autor: Petr Zídek, Lidové noviny
