Bežný pozorovateľ denného pápežského programu nezaregistroval na pondelok 11. februára 2013 nič mimoriadne. O jedenástej hodine bola na pláne účasť pápeža Benedikta XVI. na riadnom verejnom konzistóriu, ktoré sa týkalo svätorečenia niektorých blahoslavených. Bežná pápežská a kardinálska rutina.
Prítomných však pápež zaskočil hneď prvou vetou svojho latinského príhovoru, v ktorej im oznámil, že sa zišli nielen pre niekoľko svätorečení, ale aj preto, aby im oznámil dôležité rozhodnutie.
V druhej vete hneď aj oznámil, že mu z dôvodu pokročilého veku už nestačia sily, aby mohol náležite vykonávať pápežský úrad. A vyslovil vetu, ktorá je z hľadiska cirkevného práva (kánon 332 § 2) dôležitá pre právoplatnosť pápežskej rezignácie: „S vedomím závažnosti tohto úkonu úplne slobodne vyhlasujem, že sa vzdávam služby rímskeho biskupa, nástupcu svätého Petra, ktorou ma poverili kardináli 19. apríla 2005, takže od 28. februára 2013 o dvadsiatej hodine bude rímsky stolec, stolec sv. Petra uprázdnený a bude potrebné, aby ten, komu to prislúcha, zvolal konkláve, ktoré zvolí nového pápeža.“
Kanonické právo požaduje, aby toto „zrieknutie sa bolo slobodne vykonané a náležite prejavené, a nevyžaduje sa, aby ho niekto prijal“. Niet nikoho, kto má toto zrieknutie sa pápežského úradu prijať alebo potvrdiť. O dvadsiatej hodine 28. februára 2013 bude teda pápežský stolec uprázdnený, nastane situácia „sede vacante“.
Po sedemsto rokoch
Ak preskočíme problematiku dvoj- a trojpápežstva, ktorú nakoniec vyriešil Kostnický koncil, keď všetkých troch pápežov (zvolených rôznymi frakciami kardinálskeho kolégia) postupne prinútil rezignovať a 11. novembra 1417 zvolil za pápeža Martina V., najznámejším prípadom zrieknutia sa pápežského úradu je prípad Celestína V., ktorý vydal dekrét umožňujúci pápežovi odstúpiť, čo sám aj 13. decembra 1294 urobil.
Po vyše sedemsto rokoch je to prvý prípad, keď sa pápež sám od seba rozhodol zrieknuť svojho úradu. Vyhlásenie vzbudilo vlnu prekvapenia, pre niektorých, najmä katolíkov, dokonca šok.
