Bol chladný večer, keď človek na vlastnej koži mohol spoznať obmedzenú schopnosť neónových nápisov zahriať. Kráčal som ulicami a v duchu písal tento text. Mal som ho perfektne premyslený. Začínalo sa to reportážne (čosi o uliciach a chladných svetlách veľkomesta), ale potom už nasledovali tony blenu dochutené pľuvancami znechutenia. Vety o tom, čo v istej chvíli prestalo fungovať – napríklad električka z hlavnej stanice do centra, a ako niekto s napätím čakal, či si ľud privykne. Privykol si. Ale to nemala byť pointa. Pointa bola inde, no nepoviem kde. Ešte sa mi môže zísť.
Z toho námetu nakoniec nič nebolo. Čo sa stalo? Tesne pred mojím domom som stretol suseda s manželkou. Išiel vyvetrať. Psy, nie manželku. Pridal som sa k nim a pustili sme sa do reči. Ešte viac sa zotmelo. Najprv som si myslel, že zhasli pouličné svetlá. Ale po chvíli som si všimol, že za to môžu susedove smutné oči. Vyzeral ako Štefan Kvietik vo filme Boxer a smrť. „Zase som to nespravil,“ vyšlo z neho a ja som vedel, že hovorí o ústnej maturite z angličtiny. Už raz vyletel. Teraz znovu a z rovnakého dôvodu. Hoci bol dobre pripravený, v deň D sa opäť vystresoval tak, že I don't know bola pomaly jediná veta, ktorú vedel zo seba dostať.
