Nech už dopadnú prezidentské voľby akokoľvek, po odchode Ivana Gašparoviča na dôchodok bude mať Slovensko s najväčšou pravdepodobnosťou to najhoršie za sebou.
Nedávna skúsenosť z voľby šéfa správnej rady ÚPN naznačuje, že aj z pohľadu mocenských ambícií vládnej strany pomerne neatraktívna funkcia bola napriek počiatočným zmätkom obsadená relatívne akceptovateľným kandidátom. Zrejme v podobnom duchu pristúpi Smer aj k voľbe hlavy štátu.
Či už bude kandidovať Robert Fico, Pavol Paška, Miroslav Lajčák, alebo Ján Kubiš, ani jeden z nich nie je poznačený kauzami ako Gaulieder, starý „ujo“, divoká privatizácia alebo vylúčenie opozície z rozhodovacieho procesu na pôde parlamentu.
Určite aj medzi uvedenými osobami sú kvalitatívne rozdiely, spoločné však majú istotu disciplinovaného ľavicového elektorátu a z neho prameniaci postup svojho kandidáta do druhého kola. Debata s kolou v ruke v konšpiračnom byte alebo diskusia o kšeftoch v zdravotníctve s chlapcami z finančných skupín nie sú pre ľavicového voliča dôvodom na prehodnotenie svojich preferencií. Uvažovanie nad ľavicovým kandidátom na prvé kolo sa preto môže na tomto mieste skončiť.
Pohľad na druhú stranu
Zaujímavejší je pohľad do straníckeho tábora od stredu napravo. Vzhľadom na prirodzené štiepenie slovenského pravicového spektra na liberálov, kresťanských demokratov a zastúpenie maďarskej menšiny by sa očakávali maximálne traja kandidáti. Eventuálne štyria, ak k pravicovým subjektom zaradíme Matovičovu eseročku. Vylúčme však atypické zoskupenia z uvažovania a vráťme sa len k politickým stranám.
Ak by medzi toplídrami pravicových subjektov zvíťazil zdravý rozum a ten zvyšok by potlačil svoje nenaplnené politické ambície, vzhľadom na podobné ideové hodnoty predstaví pravica len jedného kandidáta.
Liberáli sa síce môžu s kresťanskými demokratmi posekať na etických otázkach, právach homosexuálov alebo na vzťahu medzi cirkvou a štátom, v konečnom dôsledku by išlo opäť o zbytočný spor s negatívnym dôsledkom na dôveru medzi voličmi. Ani jedna z obdobných tém totiž nebude v predvolebnej kampani rozhodujúca. Podobne ako téma eurovalu, na ktorej padla Radičovej vláda.
Ak by sa pravicové strany predsa len dohodli na spoločnom kandidátovi, budú mať proti sebe ťažkého súpera. Nie v podobe ľavicového kandidáta, ale disciplinovaného ľavicového voliča. Naopak, slabinou pravicových strán bude nedisciplinovaný pravicový volič.
Viaceré príklady z minulosti v prípade prezidentských alebo parlamentných volieb ukazujú, že predvýber straníckej elity volič pravice nebude akceptovať, ak nekorešponduje s jeho predstavami, prípadne ak je ponuka občianskeho sektora zaujímavejšia. Preto musia pravicové strany dôkladne zvážiť, podľa akých kritérií vyberú svojho kandidáta.
Nebezpečné úvahy
Členstvo v komunistickej strane, pochybne získaný doktorský titul, prípadne schopnosť plynulej konverzácie len na tému hokej by mali automaticky osobu politika vyradiť z uvažovania. Vzhľadom na momentálne slabú previazanosť pravicových voličov na politické strany a pretrvávajúcu nedôveru by mali lídri prehodnotiť aj kandidatúru bývalých alebo súčasných straníckych predsedov.
Napriek Gašparovičovmu úradovaniu je prezident stále rešpektovanou ústavnou funkciou na to, aby bol Grassalkovichov palác úschovňou pre nabok odložených straníckych funkcionárov.
Všetko však môže byť úplne inak. Pri pohľade na bezútešnú diskusiu nad pravicovým prezidentským kandidátom nemožno vylúčiť predpoklad, že sa tak strany správajú zámerne. Niet predsa lepšieho spôsobu na oslabenie silného súpera, než jeho víťazstvo vo voľbách hlavy štátu. Popularita Smeru je od počiatku postavená na charizmatickom lídrovi a jeho prípadný odchod do prezidentského paláca by mohol narušiť doteraz fungujúcu spoluprácu záujmových skupín vnútri strany.
Uvažovanie v podobnom duchu by sa však nielen opozícii, ale celej krajine nemuselo vyplatiť. Nemožno totiž prehliadnuť ambície politickej elity posilniť cez rozhodnutia Ústavného súdu kompetencie hlavy štátu. Okrem iného sa nový prezident vôbec nemusí správať nadstranícky. Úradujúca hlava štátu je dostatočne odstrašujúcim príkladom.
Posadiť do prezidentského kresla neschopného outsidera ešte nemusí znamenať problém, demokraciu by však pri predpoklade posilnených kompetencií prezidenta mohol ohroziť ambiciózny politik bez schopnosti udržať na uzde svoje mocenské ambície. Podobne ako vo všetkých postkomunistických krajinách, v ktorých otcovia ústavného poriadku uprednostnili funkciu silného prezidenta pred parlamentnou demokraciou.
(Autor je politológ)
Prečítajte si aj ďalšie komentáre:
Pravica tvorí štiepením, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Úradníci musia za svoje chyby platiť, tvrdí Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Otázka neznie tak, či Zem niekedy trafí niečo z vesmíru, ale kedy sa tak stane, myslí si Tomáš Prokopčák
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Radoslav Štefančík
