Mám na poličke vyloženú fotografiu, zachytávajúcu kúsok nábrežia v meste Terst. Toto mesto má v mojom súkromnom zemepise významné postavenie, hoci by som nevedel vysvetliť prečo – získalo ho kedysi dávno len na základe čítania a rojčivých predstáv. Pamätám sa, ako som ešte za bývalého režimu hľadel z územia bývalej Juhoslávie na blikajúce svetlo terstského majáka, vzdialené vari desať kilometrov, no napriek tomu nedosiahnuteľné.
Časy sa zmenili a mne sa podarilo dva či tri razy na pár hodín v Terste pobudnúť – z jednej takej návštevy pochádza aj spomínaná fotografia (vďaka, Danka Hučková). Ako veľa iných výhodne položených miest, aj Terst ležiaci na brehu mora a rozhraní viacerých etník mal pohnutú históriu, nám tu stačí povedať, že v rokoch 1867 – 1918 patril do Rakúsko - Uhorska a potom pripadol Taliansku.
Zrejme práve túto slávnu chvíľu pripomína bronzové súsošie vojakov vztyčujúcich taliansku zástavu na múre terstského nábrežia. Okrem sympatickej civilnosti a prirodzených ľudských rozmerov nie je na súsoší nič pozoruhodné, preto sa ani neocitlo na mojej poličke.
No hneď oproti vojakom je ďalšie súsošie, a to je jedinečné, aspoň som sa s podobným nikde nestretol. Zobrazuje dve mladé ženy alebo skôr ešte dievčatá, ako šijú – jedna práve navlieka niť do ihly a pri nej leží kus látky, ktorý sa čoskoro zmení na symbol vlasti. Na tento unikátny okamih sa často a rád pozerám.
