Niektoré veci nás nečakane prekvapujú. Nie technika, nové typy áut, všelijaké 3D nové typy počítačov, mobilov, televízorov. To nás nedostane, sme na to pripravení, sme na to zvyknutí, je to samozrejmosť.
Nečakané sú iné javy. Napríklad že v zime sneží. Z toho sme každý rok úplne hotoví a keď nasneží, je to pre nás niečo ako zemetrasenie v Japonsku alebo uragán na americkom pobreží. Hoci tam to nie je prekvapenie, tam to čakajú a sú zvyknutí.
My sme si od sneženia (najmä v mestách) nevedno prečo odvykli a keď nasneží, sme bezradní.
Doprava je vyradená, troleje namrznuté, ľudia meškajú do práce, školy zatvárajú svoje brány, sneh sa odhŕňa len pred bránami nemocníc, aby ta mohli vojsť sanitky s tými, čo si polámali údy na poľadovici, pretože sme nestihli sneh odhrnúť, takže keď klesla teplota pod nulu (nečakane!) vytvorila sa na chodníkoch námraza a začalo sa šmýkať. Mnohým seniorom nepomohlo ani drobulinké cupkanie, šmyku sa nevyhli a kŕčok si to odniesol.
V takýchto chvíľach nie až tak dôležité, kto bude riaditeľom Ústavu pamäti národa, či kandidát prejde hlasovaním, lebo ak aj prejde, stačí vyjsť pred budovu a... Ak by si na zľadovatenom chodníku zlomil nohu riaditeľ Ústavu pamäti národa, to by si teda národ asi zapamätal a ak aj nie národ, určite aspoň ten riaditeľ. A zanadával by si.
Otázka je – na koho? Kto za to môže, že sneží? Predstavitelia miest, dedín aj lazov bezradne rozhadzujú rukami, vyhovárajú sa, že nemajú peniaze na odpratávaciu techniku, až sa bojím opýtať – a čo lopaty?
Viem, že odhadzovať sneh lopatou sa akosi nehodí do 21. storočia, je to anachronizmus, ale aspoň v Ústave pamäti národa by si mohli spomenúť, že aj takto sa to voľakedy robievalo, lebo v dávnej i nedávnej minulosti tiež snežilo. Riaditeľa už majú, možno sa aj v tejto veci voľačo pohne dopredu. Vlastne v prípade lopát dozadu.
A ak nie, nevešajme hlavu, priatelia. O pár týždňov je tu jar a „roztopia už lúče slnka snehuliakov, čo deti nastavali“. Básnici nám vždy vedeli ukázať cestu.
