Pražský zápas o podporu „živej kultúry“ a slovenský lobing za percentá pôvodnej hudby vo vysielaní oživili stojaté vody kultúrnej publicistiky na oboch stranách rieky Moravy. Časť umelcov hromží na vytláčanie domácej tvorby z úzkeho finančného i mediálneho priestoru a varuje pred blížiacim sa kultúrnym úhynom, kým časť obecenstva ich posmešne karikuje. A zároveň s neskrývanou dávkou zlomyseľnosti odporúča umelcom, aby si na seba vo svetovej konkurencii zarobili – spisovatelia, speváci, skladatelia...
Rada to nie je zlá, len trocha pripomína výzvu slovenským vedcom, aby sa stali nositeľmi Nobelovej ceny. Inými slovami, genialita diela nie je genialitou samou osebe, ale vzniká vo vhodnom prostredí i čase, pre svoj vývoj a výsledky si vyžaduje veľké množstvo špecifických podmienok. A tiež dostatočné množstvo adekvátnych príjemcov, pretože bez nich je každá genialita len dymom vo vetre.
Ak si odmyslíme extrémne názorové polohy a premietneme problém do časovej línie, objavíme staré pravdy. Že umenie tvoria umelci, že umenie teší, povznáša, povzbudzuje, objavuje, že tvorba bola odjakživa financovaná mecenášmi, že na povahu mecenáša nestačia len peniaze, ale aj máličko z odlesku autorovej geniality... Asi preto je na Slovensku mecenášov tak žalostne málo.
