Keď som bol pred tromi týždňami na Slovensku, bol so mnou aj môj filmár a transmediálny spolupracovník z New Yorku, Sasha Santiago. Bola to jeho prvá cesta do postkomunistickej krajiny. Prvý dojem z Bratislavy bol stručný - "Twilight Zone". Odporúčam vygooglovať, ak neviete, sedí to. Ešte sa ma opýtal, prečo je všetko spomalené, ale myslel som si, že ak niekto žije v NYC, je to normálna reakcia na väčšinu miest na svete. Potom som pozoroval obsluhu v bare KC Dunaj. Životom zhnusení zombies z Twilight Zone a ešte aj úplne spomalení. Na akékoľvek pomery. A to má byť pozitívny ostrovček.
Po rôznych dobrodružstvách v Bratislave (srdečná vďaka prof. Pechanovi za rýchly a účinný zákrok po otrave jedlom) sme sa vybrali vlakom do Košíc.
Doviezli sme sa taxíkom na bratislavskú hlavnú stanicu, prebrodili s kuframi cez brečku na rozbombardovanej ceste a stáli sme tesne pred budovou stanice, keď sa ma Sasha opýtal : So where is the station? Keď som mu oznámil, že naozaj stojíme pred hlavnou stanicou, na jeho tvári sa objavilo to, čo bratia Rusi označujú ako тихий ужас.
Trepali sme sa s kuframi dole schodmi, hore schodmi, v Košiciach zase hore schodmi a cez brečku, potom sme hľadali obchod s potravinami, kde by zelenina a ovocie aspoň vyzerali ako jedlo, potom... jednoducho veci, proti ktorým som ja po 37 rokoch v rozvinutom socializme imunizovaný a nikdy ich pri pobyte príliš nevnímam.
Úrad na ochranu
V košickom Štátnom divadle sme prechádzali cez bezpečnostnú kontrolu Úradu na ochranu ústavu, keďže na koncerte bola vláda a prezident. Mládenci a dievčenci v úhľadných uniformách s úpornými výrazmi kontrolovali, prístroje pípali a keď som po tretí raz prechádzal pípajúcim prístrojom, nervózna deva ochrankárka sa na mňa osopila: "Komunikujte so mnou!". Mal som sto chutí jej niečo šťavnaté odkomunikovať, ale ako vravel náčelník Inču-čuna, jej tvár nepoznačili stopy múdrosti, tak som rezignoval.
Pozoruhodné bolo, že kým som ja opakovane prechádal tým zázračným ochranným rámom a pípal, vedľa rámu prešlo voľným krokom, nerušene a bez kontroly asi dvadsať hudobníkov aj s nástrojmi, dvaja dokonca niesli tubu. Keby boli niesli bezzáklzový kanón ráže 82 a vydávali ho za kontrafagot, prešli by rovnako bez problémov. Trpko som sa usmieval a myslel si, ako by táto krajina potrebovala úplne iný a oveľa väčší a lepšie fungujúci Úrad na ochranu PRED ústavnými činiteľmi.
Ani by som o nich veľmi nepísal, keby sa toľko smrteľne vážne neblúznilo o zimnej olympiáde.
Jasné, že na to máme
Na Slovensku nefungujú základné veci. Česť zriedkavým výnimkám, neexistujú služby, ktoré sú inde vo svete normálne a návštevníci olympiády by ich očakávali. Za 20 rokov sa na Slovensku nepodarilo presadiť koncept slušného správania a neodrbávania a nemyslím, že sa to do olympiády stihne.
Šanca, že sa poľsko-slovenský konglomerát skorumpovaných postkomunstických kamarádšaftov úspešne presadí v švajčiarskej a nórskej konkurencii, je mizivá. Pri súčasnom tempe stavania slovenských diaľnic, ale najmä tunelov, si neviem predstaviť, ako by sa do olympiády dala stihnúť úprava bratislavskej hlavnej stanice a jej okolia tak, aby sa na nejakú stanicu aspoň podobala.
Vlaky teda nie. Skúste si kúpiť letenku do jednej z mnohých destinácií Slovenských aerolínií, pobavíte sa. Mimochodom, lietajú z Bratislavi.
Dúfam, že ústavy na prevýchovu cigánčiat odobraných rodičom proti ich vôli nebudú pri hlavných ťahoch, aby sa športovci nevzrušovali nejakými ľudskými právami. Tie náš premiér až tak smrteľne vážne neberie.
O čo ide
Aj keď na mnohé tváre v chránenom ústave sa dá úspešne aplikovať Inču-čunovo pravidlo, myslím, že všetkým chovancom a príčetným občanom voličom je jasné, že smrteľne vážne o žiadnu olympiádu nejde. Ide len o peniaze na propagáciu a akcie s ňou spojené. Ich výsledkom budú ďalšie milióniky získané vlastnou hlavou. Možno nejaký preventívny štadiónik pre kamoša developera. A ďalšia smrteľne vážna rana Slovensku.
Ak by ste chceli vedieť, kde budú chovanci chráneného ústavu v čase zimnej olympiády 2022, môžem vám to povedať celkom presne, aj bez záznamov ochranky: za vodou.
