Debata o zavedení povinných kvót na takzvanú slovenskú hudbu je zaujímavá, baví ma, vraví veľa o našom nastavení. Bavia ma totiž nezmyselné veci a absurdný humor. Verejnoprávne médiá z mojich úvah vylúčim, aj pri ich úlohe som skeptik, vždy keď sa vraví o tom, ako by mali zušľachťovať naše mysle, spomeniem si na relácie Pavla Kapustu či na prenos z odhaľovania sochy Svätopluka.
Keďže ide o štátne inštitúcie, je napriek predstieraniu akejsi nezávislosti normálne, že úradníci na čele štátu do ich chodu zasahujú. A čo už môže byť lepšie ako zadarmo zvýšiť svoju popularitu tým, že uspokojíte časť prípadných voličov?
Absurdita prvá: rádiá ako kultúrne inštitúcie
Plamenné reči o domácej tvorbe a jej zastúpení v rádiách z nich robia to, čo nie sú. Súkromné rádiá sú reklamnými nosičmi. Ako bilbordy. Rovnako ako nehľadám na bilborde nového slovenského Picassa, nečakám od rádia, že v ňom objavím nového populárneho Mozarta.
Ak sa tak stane a z éteru zaznie niečo výnimočné, teší ma to. No nič to nemení na tom, že hudba v rádiách len vypĺňa čas medzi reklamnými spotmi, ktoré sú hlavným dôvodom ich existencie a jeho živiteľmi. Dovolím si povedať, že pozdvihovanie rádií na kultúrnu ustanovizeň ohlupuje poslucháčov, pretože tým navodzuje dojem, že pri ich počúvaní môžu hudobne a tým kultúrne rásť.
Nebolo to tak nikdy a nikdy to tak nebude, ešte aj pred osemdesiatym deviatym, v takzvanej zlatej ére populárnej hudby (s niekoľkými muzikantmi za mrežami, skutočný raj), boli médiá veľkými reklamnými nosičmi na komunistickú stranu a, žiaľ, dobrú hudbu som v nich určite nehľadal – tú tajne nahrával kamarát Ľuboš Dzúrik doma na kazety a distribuoval medzi známych pod hrozbou trestného stíhania.
Kedysi som napísal, že je čas založiť slovenský národný rockový klub so stálym súborom a koncertmi domácich piesní. Ako vtip. Prišiel za mnou jeden rocker a vraví – výborný nápad! Vážne.
Absurdita druhá: hnoj zo Západu
Niektorý hudobný národniar sa nechal počuť, že náš éter zapĺňa hnoj zo Západu (padli aj ostrejšie výrazy) a treba to vyvážiť. Navodzuje sa tým dojem akejsi kolonizácie nášho mediálneho priestoru zlými západniarmi.
To, čo sa v rádiách hrá, vyberajú ľudia na Slovensku, poväčšinou Slováci (predkladatelia návrhu na hranosť domácich piesní si asi doteraz nevšimli, že na Slovensku žijú aj Maďari, Rómovia a iné národy, nikde som nenašiel kvótu na pesničky spievané po maďarsky). Tí sa buď obvolajú, alebo si sadnú do kina a rozhodujú. Je to teda voľba ľudí.
Tvrdiť, že si vyberajú hnoj, je podľa mňa ukážkou pohŕdania ich výberom. Logicky budú vyberať rovnako aj v prípade domácej tvorby, či nie? Vyberajú tak, aby sa tešili, nič viac a nič menej, väčšinou ide o obyčajný pop, mimochodom, aj Rihanna vie urobiť parádnu pesničku.
Je to rovnaké ako pohoršenie nad americkými filmami – ročne sa ich nakrútia stovky, z toho mnohé skvosty, my si na Slovensko dovezieme často to najhoršie, ale vinu nepripisujeme sebe a nášmu výberu, ale Američanom. A čo sa týka Západu – je plný hudobných pokladov, stačí chcieť a máte ich vo svojich slúchadlách.
Absurdita tretia: pomoc hudobnej scéne
Vyhlásiť podobné iniciatívy za pomoc hudobnej scéne je zlá správa pre hudbu. Tej pomôže, ak bude od starostlivosti zo strany politikov čo najďalej, pomôže jej normálne fungujúci štát, kde politici budú rozhodovať o tom, o čom nemôžu rozhodovať ľudia sami (a hudobný vkus by naozaj mali nechať na nich).
To, že zlyhávanie štátu v jeho základných úlohách suplujú rôzne podobné nacionalistické a nelogické kroky, je známe. Fakt, že ich navrhuje aj poslanec, ktorý vraj prišiel z obyčajného prostredia a s hudobnou scénou aktívne žil, je len dôkazom toho, že politika a pocit moci sú také silné, že sa z každého človeka môže stať sociálny inžinier, ktorý chce určovať, diktovať, deliť kultúru na takú a onakú, všetko dať do tabuľky a ešte mať aj pocit užitočnosti.
Hudobná scéna na Slovensku je na tom presne tak, ako má byť. Vzhľadom na veľkosť krajiny je parádna a pestrá, fungujú kluby, festivaly, vydávajú sa nosiče, internetové rádiá hrajú všeličo a slovenské kapely sa presadzujú vo svete. Prirodzene. Určite existujú kroky, ako to ešte zlepšiť, určite to však nie je aktívny vstup politikov a ich určovanie, kto má čo, kde a kedy hrať.
Kedysi som napísal, že je čas založiť slovenský národný rockový klub so stálym súborom a koncertmi domácich piesní. Ako vtip. Prišiel za mnou jeden rocker a vraví – výborný nápad! Vážne. Čakám, kedy sa objaví nejaký aktívny blázon, ktorý to začne presadzovať v parlamente.
Absurdita štvrtá: porovnávanie so zahraničím
Keď dochádzajú argumenty, nastupuje porovnávanie. Údajne v tej a tej krajine podobný zákon existuje a pomáha to. Kvalitné veci zo zahraničia by nám mali byť inšpiráciou, nemusíme však preberať aj hlúposti. Koľko poľských skupín sa presadilo mimo Poľska?
Francúzi majú systém „pomoci“ hudobníkom nastavený tak, že dohodnúť sa s francúzskym umelcom je skutočné umenie – niekedy sa mu vďaka systému podpôr viac oplatí nehrať ako hrať, štát dokonca garantuje aj minimálnu mzdu pre aktívnych hudobníkov, čo mladé francúzske kapely výrazne znevýhodňuje v hľadaní normálneho hrania po Európe.
Absurdita piata: určite to prejde
Som si istý, že navrhovaná úprava dosiahla taký stupeň nezmyselnosti a neužitočnosti, že prejde. Samozrejme, nebude to návrh z opozície, to sa nenosí. Predpokladám, že minister kultúry si nenechá ujsť možnosť pohladiť časť muzikantov po hlavičke ako dobrý tata. Osláviť presadenie tohto nezmyslu môžu spoločne s premiérom na koncerte Tiny a Rytmusa.
Michal Kaščák (1972) je organizátor hudobného festivalu Pohoda.
Ďalšie komentáre:
Smer má logický, ale sporný plán, myslí si Konštantín Čikovský
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Ficovi ide nacionalizmus z vlastnej hlavy, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Nemá význam skúmať, či bol "lepší" Hitler alebo Stalin, píše Roman Pataj
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Michal Kaščák
