Pravdepodobne najsilnejšou emóciou, ktorú vyvolala ohlásená rezignácia Benedikta XVI., bol šok. Je to pochopiteľné, šlo o prvú pápežskú rezignáciu po stáročiach a svet si zvykol na myšlienku, že tento úrad je na doživotie. Napokon, zdá sa, že predchádzajúci pápeži si na to zvykli tiež.
Druhou reakciou je podozrenie, že za odstúpením je niečo viac. Moderná myseľ nemôže celkom uveriť vo vlastnosti ako skromnosť, pokora a rezignácia.
Možno až povinnosť
Je prekvapujúce, že všeobecnou odozvou medzi konzervatívnymi katolíkmi a ich spolupútnikmi z iných denominácií je zmes ľútosti, smútku a sklamania. Ak tieto pocity vznikli preto, že pápež zanecháva svojmu nástupcovi množstvo nevyriešených problémov, o ktorých dúfali, že ich vyrieši nástupca Jána Pavla II., sú opodstatnené. Ale zdá sa, že v hre je aj hlbší zmysel. Nielen zbožní katolíci sú zvyknutí považovať pápeža za nejaký typ predčasného svätca. Napokon, robia to aj sekulárne médiá, teda s výnimkou situácií, keď hľadajú dôkazy jeho pokrytectva alebo ho zobrazujú ako prekážku pokroku.
