Viac ráz som už písal o Ferovi Guldanovi, vybavil som jeho kozy aj synagógy – ostala mi vôbec ešte nejaká guldanovská téma? Ale hej. Keď je reč o ňom, o témy nikdy nebude núdza.
Napríklad téma „predbojovník“. Predbojovník je opak oneskoreného bojovníka. Rozdiel medzi nimi pomôže ozrejmiť ľudová anekdota:
Z boja sa vracia vojak s ukoristenou zástavou, ktorej žrď ešte zviera ruka nepriateľského zástavníka, a vykrikuje: „Nechcel ju pustiť, musel som mu odťať aj ruku.“ „Sláva ti, hrdina!“ vítajú ho. „Mal si mu odťať aj hlavu!“ A hrdina vysvetľuje: „Nedalo sa. Keď som mu odtínal tú ruku, ležal už v tráve bez hlavy.“
Predbojovník bojuje proti nepriateľovi, ktorý má hlavu ešte na krku. To je ten rozdiel.
Fero Guldan bol predbojovníkom za komunizmu a je ním dodnes. Kto napríklad nemlčal celých (už pomaly) dvadsať rokov, čo ubehlo od tej bez vyšetrenia amnestovanej vraždy Róberta Remiáša? Kto mu postavil a kto ošetruje pomník na mieste vraždy zakaždým, keď ho poškodia? Predbojovník Fero Guldan.
Dnes to už, chvalabohu, patrí do každodennej agendy oneskorených bojovníkov – no trvalo to, kým si vzali príklad z predbojovníka Fera Guldana.
Určite nie je Fero Guldan predbojovníkom pre slávu. Nijaká sláva mu za to nehrozí. Taký je už prirodzený antagonizmus predbojovníka a oneskorených bojovníkov – kto vedel včera mlčať o tom, čo bolo riskantné nahlas pripomínať, ten má aj prehľad, o čom treba mlčať dnes – a premlčí aj to, že Fero včera nemlčal.
