V krajine nad Dunajom bublinky z rozkladu bublú na hladine, už ich necíti iba psí ňufák komisára Rexa.
Ustavičné klamanie možno vydržať dlho, veď máme normalizačné skúsenosti – od tej prvej, keď sa okupanti stali bratskou pomocou. Najhoršie je, že s klamajúcim sa nedá rozprávať a už vôbec nie čosi riešiť, tvoriť. Za komunistov nebolo o čom, ale dnes? Prizeráme sa trestuhodnému mrhaniu kapacity tejto krajiny ako permanentnej próby, koľko vydrží. Dedovia by nám ruky poodtínali. Hniloba súhlasu so zlom postupne zožiera zdravý rozum.
V záhrade filozofov školy Bisla má pribudnúť sochárska výzdoba. V rámci naznačujúcom antický odkaz (dva stĺpy a architráv) budú stáť na sokloch tri sochy prekvapujúco koho? Filozofov. Aby študenti mohli polemizovať, prieť sa, či pánboh existuje, alebo už nie a ktorý človek ho nahradil a ako v ktorom čase.
Sochár Jozef Bárta vymyslel, akoby sa mu Jánusova dvojtvár zdala málo, trojhlavu, a ešte ňou možno otáčať. Teda vlastne trojicu trojhláv, to máme deväť filozofov a kopu kombinácií. Trojica bodov je v statike zárukou stability, rovnováhy. Trojnožka sa nehýbe.
Prvý triglav je jasný: Platón, Aristoteles a svätý Augustín. Potom je to ťažšie. Možno Baruch Spinoza atď. Ale čo tretí, súčasnosť? Keby to nebolo také odporné, najviac sa núkajú Marx, Engels, Lenin. Našťastie sú zobrazovaní plošne v jednom šíku. Nevhodné pre sochu so všetkými pohľadmi. Zato vhodné pre radenie sa vagabundských nasledovateľov. Podstatné spoločné znaky nie sú komunizmus či boľševizmus, aj to ukradli. Podstatné je klamanie, kradnutie a pedantná beztrestnosť.
