O tomto neurčitom čase, keď zima sa ešte nekončí, iba stráca úroveň, je asi Pasternakova báseň, ktorá sa začína Február, pero vziať a plakať, o čase, keď jar sa ešte nezačína, ale čosi by sa už žiadalo. O tom je tento čas. O začiatku.
Pred rokmi som nad knižkou Jána Lajčiaka Slovensko a kultúra rozmýšľal, že o človeku, ktorý ju napísal, by sa mal napísať román, lebo máme málo takých postáv, ako bol on. Takých vlastne hrdinov. Po rokoch mi Anton Baláž povedal, že on taký román píše. Niečo sa teda predsa len začína – román mám už v ruke. Volá sa Prehovor, Ezechiel a je to dielo úctyhodné nielen rozsahom vyše tristopäťdesiat strán, ale aj obsahom, v ktorom sa stretá viacero osudov intelektuálneho a náboženského života Slovákov.
Lajčiakova doba bola zložitá, Baláž sa musel zahĺbiť do archívnych materiálov, veľa reálií z čias devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia je prístupných, a tam, kde slovo histórie zostáva iba načaté, musí dopovedať autorova fantázia, ktorá to všetko udrží pohromade. Osud Jána Lajčiaka je hlavnou linkou tejto knihy, a tak, ako sa rozvíja jeho príbeh, prelína sa s príbehmi iných osobností, ktoré v tomto zväzku tvoria významnú časť štruktúry rodiaceho sa moderného Slovenska.
Štefan Krčméry sa tu objavuje ako prvý životopisec Jána Lajčiaka, ale vo vývoji deja sa tiež stáva hrdinom s vlastným osudom. Viacerých sa dotýka vývoj hlavnej postavy. Mladý evanjelický kňaz Lajčiak, keď v Nemecku dosiahol doktorát z filozofie, skladá iný z teológie v Paríži a jeho osud sa tam kríži s osudom Štefánika, ktorý tu začína budovať svoju astronomickú kariéru. To všetko sa stretáva s pomermi v Uhorsku, kde Lajčiak medzitým kaplánoval v Pešti pod zjavným i tajným dohľadom úradov. No ide za svojím ideálom náboženským i vedeckým, prekladá do liptovského nárečia biblické žalmy a chystá sa pokračovať v celej Biblii, hoci nemôže vedieť, či jeho prácu cirkevné kruhy, vyčerpané v boji s maďarskými úradmi, ocenia.
Ach, postava tragického a ušľachtilého Donkichota v malých pomeroch. Kniha ma očarila, hoci na prvé čítanie je v nej akoby priveľa osudov. A ešte: Lajčiak upozorňoval, že nielen jazyk je pre národ dôležitý, ale významná je celá jeho kultúra.
