Ján Pavol II. a Benedikt XVI. pri výbere kardinálov preferovali zástancov tvrdej línie. Práve spomedzi nich vzíde nový pápež. Prevratné zmeny preto netreba očakávať.
Mimoriadne dlhý pontifikát Jána Pavla II. spôsobil, že mnoho ľudí si dodnes identifikuje inštitúciu pápežstva s jeho osobou. Niektorí si dokonca povzdychli, že keď si konečne zvykli na Benedikta XVI., odstúpil zo svojho úradu.
V očakávaní konkláve prichádzajú otázky nielen o osobe nového pápeža, ale aj o pápežstve ako inštitúcii, ktorá je dosť starobylá, komplikovaná a neprehľadná na to, aby o nej bolo množstvo faktov, dezinformácií, mýtov a fantázií.
Absolútna moc pápeža
Oficiálny titul pápeža znie „rímsky biskup, zástupca Ježiša Krista, nástupca kniežaťa apoštolov (myslí sa tu Peter), najvyšší veľkňaz všeobecnej cirkvi, taliansky prímas, arcibiskup a metropolita rímskej cirkevnej provincie, suverén vatikánskeho štátu, sluha sluhov Božích“.
Do roku 2006 v Pápežskej ročenke figuroval aj titul „patriarcha Západu“, pápežmi používaný od 5. storočia, Benedikt XVI. ho však prestal používať.
Pápež má nad katolíckou cirkvou riadnu, vlastnú, najvyššiu, plnú, bezprostrednú, všeobecnú a slobodnú moc (kánon 331 Kódexu kánonického práva); proti jeho rozhodnutiam niet odvolania (kánon 333 § 3). Tento juridický status je od roku 1870 podopretý aj dogmaticky: v presne vymedzených prípadoch sú pápežove výroky v oblasti viery a morálky neomylné.
V rukách pápeža sú všetky tri typy moci: zákonodarná, exekutívna aj súdna. Pápež koncentruje absolútnu moc nad katolíckou cirkvou, je najvyšším tvorcom práva, jeho vykonávateľom aj najvyšším sudcom.
Pápežovi síce pomáha sieť úradov Rímskej kúrie, no porovnávať ju s ministerstvami je nesprávne: svojou podstatou je to hierarchicky usporiadaný zástup pápežových asistentov. Ani kardináli, stojaci na čele vatikánskych úradov, nemôžu rozhodovať o zásadných veciach, ak sa tak nedeje s explicitným alebo implicitným súhlasom pápeža.
Absolútne postavenie pápeža v doktrinálnej, morálnej a právnej oblasti a súčasné disponovanie zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou je výsledkom vývoja dvadsiatich storočí a má mu zabezpečiť jediné: možnosť, právo a povinnosť rozhodovať podľa svojej vôle.
Dogmy a tradície
Katolícka cirkev mimoriadne dbá na – prinajmenšom formálnu – kontinuitu so svojou minulosťou, a preto pápežova právomoc má svoje limity: dogmy a tradície.
Staré doktrinálne formulácie a zažité tradície majú vo svojej moci aj pápeža. Môže mať svoje priority, no majú ich aj rôzne vplyvné záujmové skupiny v miliardovom stáde katolíckych ovečiek.
Podľa cirkevného učenia je formulácia dogmy konečná a vyjadruje absolútnu pravdu, ktorú veriaci musí prijímať „v poslušnosti rozumu a vôle“, no súčasne platí, že jedna dogma môže byť „rozvinutá“ inou, ktorá ju ani neruší, ani nenahrádza, ale dopĺňa. Pápežovi zostáva len voľnosť výberu priorít a interpretácií a prináleží mu rozhodnúť, akú podobu doktríny bude prezentovať.
Aj keď je pápež absolútnym monarchom katolíckej cirkvi, musí tiež rešpektovať zložitý systém tradícií, ak nechce stratiť podporovateľov a znepriateliť si mocenské a názorové frakcie. Hoci mnohé z tradícií nesúvisia s dogmami a nikdy nebudú môcť byť vyhlásené za dogmy, ich dosah je na praktické dianie v cirkvi často väčší než vplyv dogiem.
Predchodcovia sa okato neopravujú
Nový pápež bude konfrontovaný so zvedavosťou, či prekročí horizonty predchádzajúcich dvoch pontifikátov. Roky vlády tandemu Wojtyla - Ratzinger zanechali po sebe množstvo doktrinálnych postojov a ich disciplinárnych aplikácií. Ratzinger bol ideológom pontifikátu Jána Pavla II., a preto – vo vernosti sebe samému – bol pontifikát Benedikta XVI. obsahovo skôr doplnením a dovŕšením pôsobenia Jána Pavla II. než samostatným príbehom pápežského pôsobenia.
Každý pápež je viazaný postojmi svojich predchodcov a nikdy ich okato nenapráva (aj keby s nimi nesúhlasil), čo má zvýrazňovať kontinuitu pápežského úradu. Rozhodnutia nového pápeža nikdy nie sú retroaktívne: doktrína sa nekoriguje, disciplína sa nekomentuje, privilégiá sa nerušia.
Nový pápež musí byť nadovšetko šikovný, aby vedel kľučkovať medzi realizáciou vlastných predstáv a tichou ignoráciou nepoužiteľných spôsobov svojho predchodcu. Stalo sa, že nový pápež niekedy hľadal cesty k dovtedy odstaveným. Bez toho, aby komentoval konanie svojho predchodcu, otvoril dvere tým, ktorí z doktrinálnych alebo cirkevno-politických dôvodov ich mali zatvorené.
Príkladom z 20. storočia sú návraty teológov, ktorí boli „personae non gratae“ za Pia X. a Pia XII.: ich nástupcovia Benedikt XV. a Ján XXIII. omilostili niekoľkých mysliteľov podozrievaných z nepravovernosti. Zdôvodnenie návratu bolo formulované obratne: odsúdenia „niektorých teologických tendencií“ zostali v platnosti (= formálna neopraviteľnosť pápežských výrokov), no už ich neaplikovali na dotyčné, dovtedy disciplinárne postihnuté osoby (= interpretačná voľnosť pontifika).
Popri všetkých zmenách od jedného pontifikátu k druhému bola vždy dodržaná schéma: doktríny zostali v platnosti, posunula a zmenila sa ich interpretácia a použitie.
Silní muži
Do akej miery bude takéto príklady z minulosti nasledovať nástupca Benedikta XVI., je však otvorené a skôr otázne. Všetkých súčasných kardinálov, spomedzi ktorých vyjde nový pápež, vymenovali Ján Pavol II. a Benedikt XVI., ktorí preferovali zástancov tvrdej, tradičnej línie.
Dva posledné, obsahovo identické pontifikáty trvali spolu tridsaťpäť rokov a názorová amnestia by musela byť príliš rozsiahla. Tí, ktorí za Jána Pavla II. a Benedikta XVI. boli či cítili sa ukrivdení, by si teraz nemali robiť nereálne nádeje.
Pápežskej odvahe pre novoty v súčasnosti neprajú ani okolnosti, v ktorých sa katolícka cirkev nachádza. Jej hierarchia sa správa defenzívne, cíti sa ohrozená liberalizmom, relativizmom, agnosticizmom a materializmom a obáva sa straty svojich doterajších pozícií. Optimistické naladenie katolíckej cirkvi voči svetu v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a ochota inšpirovať sa ním sú dávno preč.
Podľa cirkevnej optiky sa dnešný svet zmieta v chaose a neistote, je sekularistický a protikatolícky. Proti „slabému mysleniu“ sveta cirkev zdôrazňuje „silné myslenie“, korešpondujúce s katolíckym presvedčením. Požiadavky veriacich najmä z takzvaného prvého sveta, žiadajúce modernizáciu cirkvi a otvorenosť voči civilnej spoločnosti, Rím vyhodnocuje ako podľahnutie „duchu sveta“ a oslabenie viery.
Podľa aktuálnej stratégie prví muži cirkvi musia byť „uomini forti“ – silní muži, navonok často žoviálni a priateľskí, no rozhodnutí neustúpiť ani krok nárokom súčasných „zmäkčilých“ čias, nestrácajúci sa v spleti protichodných názorov a nepripúšťajúci možnosť oslabenia dogiem a tradícií v prospech dialógu, či dokonca kompromisu so „svetom“. V súčasnom kardinálskom kolégiu dýcha tento duch a konkláve bude hľadať takého pontifika, ktorý ho bude najlepšie stelesňovať.
Nie je čas na pápeža z Afriky
Osobnosť pápeža, jeho charizma, fyzické a psychické sily, schopnosť získavať si spojencov a čeliť útokom nepriateľov sú pre podobu a význam konkrétneho pontifikátu rozhodujúce. Z tohto hľadiska bol Ján Pavol II. veľmi zdatný. Pre Benedikta XVI. boli tieto nároky, ako sa časom ukázalo, z rôznych dôvodov nad jeho sily. Tento fakt určite ovplyvní konkláve a vyberať sa bude skôr medzi šesťdesiatnikmi než medzi staršími, aby pápežov dôchodcov nebolo naraz vo Vatikáne priveľa.
Ešte nie je čas na pápeža z Afriky ani z Ázie. Ak sa konkláve nerozhodne pre Európana, potom najskôr siahne po niekom z Latinskej Ameriky, kto však ovláda rímske spôsoby a pozná mentalitu Rímskej kúrie. Možno bude mať blízko k jednému z tradicionalistických katolíckych hnutí, ktoré sú považované za motor súčasného katolicizmu. V každom prípade to však určite bude pontifik, ktorý zreplikuje wojtylovsko-ratzingerovského ducha, ktorý si za vyše tretinu storočia stihol na svoj obraz vytvoriť celé kolégium kardinálov a toto konkláve má priniesť plody tohto úsilia.
(Autor pracuje na Katedre porovnávacej religionistiky FiF UK v Bratislave)
Prečítajte si aj ďalšie komentáre:
Klaus odchádza zneuctený, tvrdí Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Poslanci nemajú šancu chápať, čo sa deje, myslí si Konštantín Čikovský
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Niet sa čo čudovať, že za Chávezom smútia Amhadínedžád a Blaha, píše Tomáš Gális
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Nemecká zelená politika zlyháva, píše Tomáš Prokopčák
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Roman Kečka
