Metál od Gašparoviča a obžaloba z velezrady sú nedôstojné bodky za jednou z najinšpiratívnejších politických kariér strednej Európy.
Václav Klaus opúšťa post prezidenta zneuctený a na najnižšom bode osobnej popularity. A nedá sa ani povedať, že život je k nemu nespravodlivý.
Najmä ku koncu funkčného obdobia sa Klausovo úradovanie zvrhlo na akýsi beh v amoku. Rozsiahla amnestia s nepochopiteľným „aboličným“ článkom 2 bola len vyvrcholením. Tomu predchádzali cvičenia na hrane ústavy a boje s Nečasovou vládou, ktorú s potešením a pravidelne naťahoval na škripec – napríklad nezmyselným vetom k vykonávaciemu zákonu k reforme dôchodkov.
V druhom funkčnom období, keď už ODS nepotreboval na zvolenie, sa Klaus významne zaslúžil o pád vlády Mirka Topolánka i rozklad ODS až do dnešného marazmu. Na rozdiel od prvého mandátu, v ktorom si ešte pestoval vzťahy s politickou scénou, ten druhý naplnil Klaus vrchovato zákulisnými hrami a aktivizmom.
Väčšmi než nejaký strategický cieľ sa za jeho krokmi skrývalo vybavovanie účtov či záujmy nižšieho typu. Povalenie vlády toho premiéra a tej strany, ktorí ho doslova na chrbte dvakrát vyniesli na Hrad, je vysvedčenie o nízkom charaktere.
Z pozície hlavy štátu vyťažil Klaus maximum pre šírenie názorov, ktoré mu zabezpečia i posmrtnú pozornosť. Žiadny prezident ani jednotlivý politik nemal taký vplyv na verejnú diskusiu vo svojej krajine ako Klaus. To, že Česko je dnes jednou z najskeptickejších krajín, čo sa týka európskej integrácie, je čistá práca Klausa, ktorému prezidentský majestát dodal odvahu postaviť sa mainstreamu.
Ako názorový líder, schopný intelektuálne poraziť protivníkov, tu Klaus iba zopakoval svoj výkon zo začiatku 90. rokov, keď ako apoštol transformácie a kapitalizmu nasmeroval Česko(Slovensko) na cestu k slobodnému trhu, liberalizácii, privatizácii, štandardnému systému politických strán (atď).
Kým pri kritike európskej integrácie mu dala kríza v mnohom za pravdu, v obrane vývoja a reforiem 90. rokov - čo je ďalšia veľká Klausova téma - sa mu už tak nedarilo. Zásadný problém Klausovej pozostalosti - keďže je politik - totiž je, že ideologické maximá sa u neho po roku 1994 rozišli s činmi. Bankový socializmus (ktorý, paradoxne, ukončil až Zeman), rozkradnuté fondy, kríza v roku 1997, atď. sú pomníky s upozornením, že Thatcherovú, Hayeka a Friedmana obľuboval Klaus najmä na jazyku a na klávesnici, menej už v praxi.
Klaus ako prezident nemohol spájať spoločnosť, ani keby chcel. On však nechcel. Názormi, ktoré úmyselne vyhraňoval, aby zraňoval protivníkov, a vrodenou (obrovskou) ľudskou aroganciou bol predurčený vyrábať si nepriateľov, ešte aj keby jeho spor s Havlom nebol dvadsať rokov pupkom českej politiky. Ale bol.
Tá obžaloba z velezrady je hraničný prejav averzie ľavice a takzvaných „pravdoláskarov“ (havlovci) ku Klausovi presne tak, ako doslova na vracanie sú nedávne hanebné výpady Klausa proti mŕtvemu Havlovi.
Prepad ekonomiky je zlý a neprekvapí, ak bude ešte horší. Ale to nie sú všetky zlé správy. Vláda totiž pripravuje podporu rastu, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Slovensko je výborným príkladom toho, akým problémom je, ak v krajine chýba demokratická ľavica, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Na internete už roky zúria divoké kybervojny. Nebojujú v nich len pózujúce deti, ale aj štáty, píše Tomáš Prokopčák
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Zaslúži si Cargo pomoc štátu? analyzuje Desana Mertinková
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
