Na záberoch z Lán práve kladú vence k hrobu Tomáša Garrigua Masaryka. Pozerám sa na priamy prenos na ČT 24 a priam fyzicky preciťujem čas. Siedmeho marca 1850 sa narodil prvý československý prezident, siedmeho marca 2013 si jeho pamiatku prišli uctiť odchádzajúci prezident Václav Klaus a jeho nástupca Miloš Zeman.
Pred očami sa mi vynára obraz spred 45 rokov. Hustý ťažký sneh sa lepí na vlasy a sadá na obočie, píše sa 10. marec 1968, na čele nášho sprievodu nesú veniec z červených klinčekov, za nimi sa tiahne takmer trojtisícové spoločenstvo poväčšine študentov, ktorí si prišli pripomenúť úmrtie bývalého ministra zahraničia Jana Masaryka. Obec Lány je ako vymretá, všetci sú na cintoríne, kde syn leží spolu s otcom.
V krajine začínajú padať tabu, hovorí sa o tom, že ministra Masaryka možno zavraždili sovietski agenti. „Presne pred dvadsiatimi rokmi odišiel podivnou smrťou veľký syn veľkého otca,“ prehovorí jeden zo študentov. Dnes môžeme opäť dúfať, že o osudoch tejto spoločnosti budú rozhodovať ľudia jeho kvalít.“ Ľudia spievajú hymnu i obľúbené piesne TGM „Teče voda, teče“ a „Ach, synku, synku“, tú druhú v slovenčine.
Tak ako státisíce iných v celej republike cítime, že s prichádzajúcou jarou sa v nás prebúdza neurčitá nádej. Cestou späť v natrieskanom vlaku ktosi pustí tranzistor, vagón zmĺkne, všetci odrazu zvážnejú a počúvajú obyčajné správy, ktoré ešte nedávno vypínali, zvažujú každé slovo, chvejú sa o osud svojej krajiny. To ešte netušíme, že v auguste slobodu prevalcujú tanky.
