V šesťdesiatom ôsmom povojnovom roku a dvadsiatom prvom roku slovenskej samostatnosti môže pôsobiť udivujúco s akou ideologickou zaujatosťou, a teda aj jednostrannosťou sa verejne diskutuje, či skôr polemizuje o prvom formálne samostatnom štáte Slovákov v rokoch 1939 – 1945.
V tých polemikách sa zo strany obrancov toho štátu zvyknú popierať alebo bagatelizovať pomery a hlavne činy jeho reprezentantov, na ktoré nemôžeme byť hrdí a ktoré sa nemôžu stať príkladmi hodnými nasledovania po dosiahnutí demokratickej samostatnosti.
Kritici vojnového slovenského štátu, predovšetkým publicisti, nemajú zas problém hovoriť o tomto období z pozície akýchsi ideálnych politických a morálnych vzorov, bez rešpektovania dramatických historických súvislostí, v ktorých sa v tých časoch nachádzalo Slovensko a prakticky celá Európa a ktoré sa na Slovensku (po Viedenskej arbitráži) priamo dotýkali vyše dva a pol milióna ľudí.
Pokúsim sa zosumarizovať niekoľko podľa mňa jasných aj nedopovedaných odpovedí o Slovenskej republike v rokoch 1939 – 1945.
Režim
Slovensko po politickej dohode medzi reprezentantmi ľudovej strany a ústrednej vlády na zriadení slovenskej autonómie začiatkom októbra 1938 veľmi rýchlo zamenilo parlamentnú demokraciu za diktátorský režim jednej strany.
Nový režim predišiel o niekoľko mesiacov nový štát, v ktorom sa diktatúra už len „doladila“, prispôsobila sa fungovaniu Slovenského štátu.
Na zavedení a udržiavaní diktatúry sa významne podieľal Jozef Tiso – nielen ako predseda autonómnej vlády, ale aj ako jej minister vnútra a od marca 1939 opäť ako predseda vlády a následne ako prezident a „vodca“ štátu.
Nastolenie diktatúry v jeseni 1938 malo predovšetkým domáce dôvody a aktérov, pretože Hitler sa až do začiatku roka 1939 o Slovensko nezaujímal. Slovenská diktatúra však súznela s vtedajším európskym politickým trendom. Začiatkom roku 1939, teda ešte pred vypuknutím vojny, boli európske demokratické krajiny v menšine a vyhliadky na zmenu trendu neboli vonkoncom nádejné.
Vazalstvo
V marcových dňoch roku 1939 sa nový štát v strede Európy zrodil bezpochyby z vôle a „milosti“ vodcu nacistického Nemecka Adolfa Hitlera. Bolo to následne spečatené aj takzvanou ochrannou zmluvou, z ktorej primárne vyplývali záväzky malého Slovenska voči veľkému a mnohonásobne mocnejšiemu „ochrancovi“.
Slovenský štát bol vo vazalskom, satelitnom postavení a až do konca vojny sa z neho nevyviazal. V tom sa odlišoval od iných štátov v dočasnom mocenskom priestore Nemeckej ríše (vari s výnimkou Szálasiho Maďarska).
Bolo to podmienené aj tým, že jestvovanie týchto štátov dávno predišlo éru nacizmu, a teda ich existencia nezávisela od láskavosti, a najmä budúcnosti nemeckého diktátora v takej miere ako existencia slovenského štátu.
K histórii však patria aj paradoxy. Označenie „takzvaný slovenský štát“ sa najviac používalo v 50. rokoch, keď československý štát nebol o nič menším vazalom Sovietskeho zväzu ako slovenský štát Nemecka. A to mala prísť ďalšia éra umocneného vazalstva po okupácii roku 1968...
Deportácie Židov
Predstavitelia vojnovej Slovenskej republiky nesú nepochybnú priamu zodpovednosť za všetky dopady protižidovskej politiky na významnú časť nášho obyvateľstva, počnúc všetkými uzákonenými formami diskriminácie, vrátane bezostyšnej arizácie a pracovných táborov až po deportácie Židov, zbavených slovenského občianstva, do koncentračných táborov za hranicami Slovenska.
V tomto zmysle sa vojnová SR podieľala na zločine holokaustu, bez ohľadu na to, či najvyšší reprezentanti štátu poznali na začiatku deportácií skutočné zámery nacistov so Židmi.
Vznik štátu
Slovensko však koncom 30. a v prvej polovici 40. rokov žilo vo veľmi konkrétnom mocensko-politickom priestore, ktorý bol roku 1938 radikálne vyznačený najprv anšlusom Rakúska, potom Mníchovskou dohodou o odstúpení československých Sudet Nemecku a ďalších území iným susedom ČSR, v marci 1939 likvidáciou okyptenej Č-SR a v septembri nacistickým rozpútaním druhej svetovej vojny.
Situácia, v ktorej sa už roku 1938 ocitla ČSR, mohla nastať len v dôsledku zrady alebo geopolitického zvratu bývalých tvorcov a garantov existencie Československa čiže odstúpením priestoru strednej Európy „v záujme mieru“ nacistickému Nemecku. A tu zostávajú nedopovedané odpovede. Spomeniem tri.
Občas počuť, že v dramatických marcových dňoch roku 1939 mali slovenskí politici aj iné možnosti ako vyhlásiť slovenský štát. Tento názor však nikto ďalej nerozvíja.
O „Resttschechei“, tzv. zvyškovom Česku bolo však v marci 1939 rozhodnuté – malo patriť „na večné veky“ Nemeckej ríši. Slovensko malo byť „zobchodované“ s jeho susedmi, či už s účasťou slovenských politikov alebo bez nich.
Mali sa slovenskí politici rozhodnúť pre inú ako „slovenskoštátnu“ alternatívu, tak trochu v našom starom slovenskom štýle – urobte si s nami, čo chcete?
Ak vezmeme do úvahy, že slovenská spoločnosť sa dvadsať rokov od konca tvrdej maďarizácie ešte vždy nachádzala v stave dozrievania a reálnej i mentálnej neistoty, potom rozdelenie slovenského územia, alebo hoci aj pripojenie celej krajiny k niektorému susednému štátu (osobitne k Maďarsku), mohlo doslova osudovo zasiahnuť Slovákov.
Tým skôr, že roku 1939 sa dalo predpokladať, že vojna vypukne, ale ako skončí, bolo v nedohľadne. Ako sa vyvíjali udalosti v marci 1939, vieme.
K modernej histórii však patria aj retrospektívne hypotézy (modely) a kritici vzniku slovenského štátu by sa mohli pokúsiť (pre pokoj duší?) namodelovať iné možnosti vývinu roku 1939.
Hospodárstvo
Za vojny slovenská ekonomika nepochybne rástla vďaka vojnovej konjunktúre, ale následne v dôsledku vojny začala aj stagnovať. Nevieme, ako by si bola samostatná Slovenská republika poradila s prechodom na mierovú ekonomiku, lebo sa mieru nedožila.
V každom prípade by bola potrebovala veľké zahraničné investície, ako ich nevyhnutne potrebuje, či už súkromné, alebo európske, aj dnešná Slovenská republika a iné menšie štáty.
No možnosti vojnovej konjunktúry mohli ostať aj nevyužité, nebyť predsa len schopných národohospodárov, ktorí spravovali slovenské hospodárstvo v akokoľvek vazalskom štáte.
Aj vďaka takémuto postaveniu slovenského hospodárstva sa napr. mnohým slovenským roľníkom podarilo zbaviť dlhov z medzivojnového obdobia, a to veru na prevažne roľníckom Slovensku nebola úzka vrstva režimistických funkcionárov.
Na druhej strane aj česká ekonomika fungovala vo vojnovej konjunktúre, no jej zdroje boli dôsledne exploatované, rabované okupačnou mocnosťou.
A o využití vojnovej konjunktúry a spolupráce s nacistickým Nemeckom by mohli dlho a zoširoka rozprávať historici takých neutrálnych a demokratických krajín, akými boli Švajčiarsko a Švédsko, nota bene, Švédsko so sociálnodemokratickou vládou.
Školstvo a kultúra
Ešte roku 1943, teda uprostred vojny bol rozpočet rezortu školstva a národnej osvety o niekoľko miliónov korún vyšší než rozpočet rezortu národnej obrany. Samozrejme, režim dbal o to, aby školská výchova zodpovedala programu prvej slovenskej štátostrany a bola vedená v kresťansko-národnom, autoritatívnom duchu.
No akokoľvek, až za slovenského štátu sa dobudovala univerzita a naplno rozvinula činnosť prvá slovenská technika, vznikla vysoká škola obchodná, bola založená Slovenská akadémia vied a umení, rozšíril sa počet stredných škôl, zdvojnásobil sa počet vysokoškolákov.
Že išlo o nepodstatné alebo samozrejmé veci? Prečo potom nevznikli či nestali sa už v predvojnovom čase? Mnohým umelcom, najmä literátom, oprávnene prekážala takzvaná usmerňovaná kultúra a celý konzervatívno-katolícky režim „zaodetý“ do foriem a mechanizmov diktátorského režimu.
No aj komunista Vladimír Clementis v londýnskom exile rozpoznal, že do veľkej miery išlo o „deravú“ diktatúru. V jej rámci, možno paradoxne, vznikli literárne i výtvarné diela, ktoré dodnes patria do základného fondu modernej slovenskej kultúry.
Na druhej strane tí umelci a kultúrni pracovníci, čo sa úprimne zapojili do odboja proti ľudáckemu režimu a nemeckému vazalstvu, zrejme netušili, že krátko po páde ľudáckeho režimu si na nich počká ideologická „vojna ako remeň“ v sýto červenej farbe.
K trom jasným odpovediam o vojnovom slovenskom štáte som pripojil tri nedopovedané odpovede alebo skôr témy, o ktorých tiež treba slobodne diskutovať, bez ideologických klapiek a apriórnych predsudkov pripomínajúcich prednovembrové časy.
Milan Zemko (1944) je historik, pracuje v Historickom ústave SAV.
Voľba pápeža ukázala, že kardináli si želajú nielen zotrvať v smerovaní určenom dvoma predchádzajúcimi pápežmi, ale ho ešte posilniť
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Premiér nesmie nadraďovať stranícke hry nad stabilitu inštitúcií, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Ftáčnikovo vystúpenie proti pochodu neonacistov je príkladné, žiaľ, v jeho vlastnej strane aj ojedinelé, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Niekedy stojí za to pomôcť odlišným svetom nahliadnuť do seba, píše František Múčka
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Milan Zemko
