Sériou zlých politických rozhodnutí sa vysoké školstvo dostalo tam, kde dnes je. Politici nápravu urobiť nechcú alebo nemôžu, preto dali Akreditačnej komisii ďalšie zadanie, aby konala za nich.
Súčasné problémy slovenského vysokého školstva vytvorili zväčša politické elity v predchádzajúcich dvoch desaťročiach. Cieľ zvýšiť podiel vysokoškolsky vzdelaných ľudí v populácii bol stanovený politicky a politickým procesom vznikli aj všetky existujúce verejné vysoké školy.
V dôsledku iných politických rozhodnutí začali vznikať súkromné vysoké školy, ktorých primárnym cieľom nebolo a nie je zvyšovať vzdelanostnú úroveň či rozvíjať vedecký výskum, ale ako v každom inom podnikateľskom sektore generovať zisk. Tým, že súkromné školy môžu vyberať školné a verejné nie, sa do systému vniesla ďalšia anomália.
Politickým rozhodnutím je aj systém financovania a hodnotenia celého školstva prostredníctvom kvantitatívnych ukazovateľov, predovšetkým cez počet študentov. Pritom je aspoň trochu rozhľadeným hlavám jasné, že množstvo aktivít realizovaných vysokými školami sa kvantifikovať nedá. Neraz sú to však práve tie aktivity, bez ktorých prestávajú vysoké školy plniť svoje najzákladnejšie úlohy.
Školy tak robili a robia to, čo im zákony prikazujú a čo im umožňujú zdroje, ktoré majú k dispozícii. Kritizovať ich za to, že sa pokúšajú plniť až príliš často sa meniace požiadavky, nie je celkom korektné, rovnako ako porovnávať ich výkony so zahraničnými univerzitami, ktoré pracujú v úplne inom legislatívnom, kultúrnom i vzdelanostnom prostredí a so zdrojmi, o ktorých sa nesníva ani len slovenskému ministrovi školstva, nieto ešte jednotlivým školám. Ak má byť akékoľvek porovnávanie aspoň akotak korektné, musí porovnávať porovnateľné.
