Pred pár dňami som v redakcii rokoval o možnosti vydať výber svojich stĺpčekov v knihe.
Napriek tomu, že ich píšem už desať a pol roka, až teraz som mal prvýkrát pocit, že majú o moju knihu záujem.
V mojej krajine je to inak. Ak niekto publikuje vo veľkom denníku viac ako dva roky na pokračovanie stĺpčeky, automaticky dostáva od vydavateľa ponuku na knihu.
Ak ponuka nepríde, autor nadobúda pocit, že jeho články nie sú dobré. To som si myslel aj ja a bol som z toho trochu smutný.
„Nie, nie, Masahiko, o to nejde,“ povedala mi editorka. „V tejto krajine vydávanie kníh neprináša dostatočný zisk. Je tu málo obyvateľov, čiže málo čitateľov kníh, ktorí by si ich v kníhkupectve kupovali. A predaj nezaplatí papier, grafický dizajn, tlač, väzbu a tak ďalej.“
Povedal som na to: „Ako to potom robia ľudia, ktorí si vydajú knihu, hoci aj privátne?“ Odpovedala mi: „Na tie knihy musia mať sponzora.“ Pochopil som, že kniha mojich stĺpčekov tak skoro ešte nevyjde.
Už dávnejšie som pochopil aj finančnú situáciu vo vydavateľskom biznise v tejto krajine. Profesie, ktoré vyžadujú vzdelanie, rozhľad a schopnosť písať, sú zaplatené oveľa menej, ako by si zaslúžili.
V Japonsku je iná situácia. Je tam množstvo novín, časopisov a zamestnanci veľkých vydavateľstiev majú veľmi dobré platy. Sú zhruba dva- až trikrát vyššie ako priemerná mzda.
Japonsko má však 127 miliónov obyvateľov a najlepšie predávaný denník vychádza každý deň (aj v nedeľu) v desaťmiliónovom náklade. Druhý najpredávanejší vychádza denne v náklade sedem a pol milióna. Pretože sa doň pozrie toľko ľudí, má veľa sponzorov, čiže inzerentov. To všetko prináša zamestnancom dobré platy.
Na druhej strane to však automaticky neznamená kvalitu japonského žurnalizmu. Pred dvoma mesiacmi zverejnila nezisková organizácia Reportéri bez hraníc výsledky každoročného prieskumu slobody tlače.
Spomedzi 179 krajín sa na prvom mieste rebríčka s najväčšou slobodou tlače ocitlo Fínsko, Slovensko je na 23. mieste, Japonsko až na 53.
Dôvodom na nelichotivé umiestnenie Japonska je jednak fakt, že vláda pred dvoma rokmi neinformovala pravdivo a včas o jadrovej katastrofe vo Fukušime, ako aj existencia nepopulárneho pressklub systému. V Japonsku je veľmi veľa mediálnych organizácií a skupín. Členmi spomínaného pressklubu sú však iba novinári asi z piatich médií, tých prednostne púšťajú na tlačové podujatia vlády a majú prednostné právo na informácie.
Už v minulosti sa tento systém kritizoval pre informačnú korupciu, ktorá funguje tak, že za získanie nových informácií musia novinári písať o zdroji iba pozitívne. Je to veľmi uzavretý systém. Osobne si však myslím, že všetko má základ v základnej tendencii japonských médií.
Správajú sa ako „weathercock“, v slovenčine tomu hovoríte: Kadiaľ vietor, tadiaľ plášť. A vietor fúka vždy smerom k sponzorovi. Japonskí novinári majú tendenciu pochlebovať tomu, kto má peniaze. Radšej nenapíšu, než by mali napísať o sponzorovi zlé. K tomu nie sú nútení, je to ich autocenzúra.
Bohužiaľ, na Slovensku nie je veľa sponzorov, ale existuje tu sloboda tlače, ktorú obdivujem.
