Konkláve 2013 nebolo ani dlhé, ani dramatické. Biely dym ohlásil svetu zvolenie pápeža už v druhý deň konkláve, 13. marca 2013 krátko po devätnástej hodine.
Jorge Mario Bergoglio nepatril medzi mediálnych top kandidátov, no tí, ktorí verili špekuláciám, že v konkláve 2005 dostal po Ratzingerovi najväčší počet hlasov, ho považovali za kandidáta číslo jeden. Nepovažovali ho za ambiciózneho zberača cirkevných hodností, no funkcie neodmietal. Teraz prijal výsledok pápežskej voľby a v tej chvíli sa stal pápežom.
František
Voľba mena František môže mať niekoľko významov. Prvá asociácia je s Františkom z Assisi, ktorý svojím dôrazom na jednoduchosť, priamosť a chudobu pôsobil ako kontrastná látka v cirkvi 13. storočia. Je zároveň národným patrónom Talianska, čo môže byť gesto nového pápeža voči vlasti svojich predkov.
Je paradoxné, že toto meno si dal práve člen jezuitského rádu, ktorý bol v roku 1773 zrušený pápežom Klementom XIV., ktorý bol františkánom. Rád bol v roku 1814 znova obnovený, budúci rok oslávi 200. výročie svojho obnovenia a bude v tom istá symbolika, že na čele cirkvi bude prvý pápež z radov jezuitov s menom František.
Voľba mena František však môže poukazovať aj na svätého Františka Xaverského, jedného z prvých jezuitských misionárov a svätcov, považovaného za apoštola Ďalekého východu. Aj pápež František odišiel zo svojej krajiny (z pohľadu Argentínčana) na ďaleký východ, do Európy, ktorá z latinskoamerickej perspektívy potrebuje misionárske oživenie.
Argentínčan
Očakávanie, že pápežom by mohol byť Talian, nebolo ďaleko od pravdy. František je pôvodom 100 % Talian, jeho rodičia prišli do Argentíny zo severného Talianska. Hovorí po taliansky, s miernym argentínskym prízvukom. Nikdy v Taliansku neštudoval ani nemal hierarchickú pozíciu vo Vatikáne, bol však konzultorom viacerých vatikánskych úradov a po Vatikáne sa vraj pohyboval ako doma.
V časoch vysťahovalectva na začiatku 20. storočia bola Argentína pre mnohých zasľúbenou zemou, z ktorej podporovali krajanov doma. Tento pocit zvláštnych vzťahov medzi Argentínou a Talianskom zostal dodnes. Pápež, argentínsky jezuita z rodiny talianskych prisťahovalcov, preto nikdy nebude ani v Taliansku, ani v Európe braný ako človek z „konca sveta“, ale skôr ako niekto, kto sa vlastne vrátil medzi svojich. To jeho pozíciu v Európe aj vo Vatikáne značne uľahčí. V tomto zmysle táto voľba nemohla byť lepšia.
Jezuita, ale ten „správny“
Ako 21-ročný vstúpil do jezuitského noviciátu. Po skončení typicky jezuitsky obsiahlych štúdií bol ako 33-ročný v roku 1969 vysvätený za kňaza. Vyučoval literatúru, psychológiu a filozofiu na jezuitských školách a mnohí jeho rádoví kolegovia v ňom videli vychádzajúcu hviezdu. Veľmi skoro sa stal argentínskym provinciálom (najvyšší predstaviteľ jezuitského rádu v krajine).
Túto funkciu zastával v rokoch 1973-1979. Boli to zároveň roky krvavej vojenskej diktatúry v Argentíne a veľa kňazov, aj jezuitských, sa orientovalo na progresívnu teológiu oslobodenia, zdôrazňujúcu, že Ježiš Kristus je na strane vykorisťovaných a nie ich vykorisťovateľov. Jej radikálne podoby sa motivovali marxizmom, ich prívrženci pripúšťali použitie násilia proti vykorisťovateľom v záujme chudobných.
Bergoglio trval na tradičnom chápaní rádovej spirituality. Od kňazov rádu vyžadoval politickú neutralitu, ich miesto videl v klasickej službe vo farnostiach. Nepodporoval ideu politicky aktívnych „bázových komunít“, ktoré v zmysle teológie oslobodenia chceli byť podobné komunitám prvých kresťanov, ďaleko od pokryteckého malomeštiackeho kresťanstva.
Hoci Biskupská konferencia latinskoamerických krajín (CELAM) v 60. rokoch podporovala neradikálne formy teológie oslobodenia, v 70. rokoch sa od nich začala dištancovať. Konflikt medzi jej prívržencami a odporcami vyvrcholil v roku 1979 na konferencii v Pueble, kde v dôsledku zásahu Jána Pavla II. boli zakázané všetky formy teológie oslobodenia. To rozdelilo aj jezuitský rád v Argentíne.
Bergoglio odmietol neposlušnosť voči pápežovi, ako navrhovali niektorí členovia rádu, a v roku 1979 ako argentínsky provinciál skončil. Stiahol sa a stal sa rektorom jezuitského seminára, v ktorom sám niekedy študoval, čo kariérne predstavovalo prudký pokles.
V celosvetovej kríze jezuitského rádu začiatkom 80. rokov a pri zásahoch Jána Pavla II. do chodu rádu stál na strane Ríma. Odmietal progresivistické tendencie, preferoval tradičné formy katolicizmu v jeho teórii a praxi a dodržiaval tradičnú rádovú poslušnosť voči pápežovi. Neskoršiu Bergogliovu cirkevnú kariéru preto progresívna časť jezuitského rádu chápala ako odmenu za jeho postoje proti väčšinovému, teológiou oslobodenia poznačenému prúdu v 70. rokoch.
Na fotografii s Jánom Pavlom II. Zdroj: SITA/AP
Pasivita voči vojenskej diktatúre
Tesne pred konkláve v roku 2005 ľudskoprávni aktivisti obvinili Bergogliu z podpory vojenskej chunty a podiele na únose dvoch jezuitských kňazov. On to odmietol a snaha dokázať mu to nepriniesla výsledky. Vyčítali mu aj mlčanie a pasivitu voči zločinom diktatúry, vykladané ako tichý súhlas s ňou.
Interpretácia postojov argentínskej cirkvi proti vojenskému režimu dodnes vyvoláva kontroverzie, cirkvi neprospieva ani známy fakt, že vtedajší nuncius Pio Laghi chodieval hrať tenis s admirálom Emiliom Masserom, jedným z vodcov chunty.
Biskup, arcibiskup, kardinál
V roku 1992 ho Ján Pavol II. vymenoval za pomocného biskupa v Buenos Aires. V roku 1997 ho pápež vybral za biskupa-koadjútora, čo v prípade smrti alebo odstúpenia arcibiskupa znamenalo stať sa jeho nástupcom, čo je v súčasnej praxi skôr výnimočným gestom.
V roku 1998 sa stal arcibiskupom Buenos Aires a prímasom Argentíny a v roku 2001 ho Ján Pavol II. vymenoval za kardinála. Ako hlava argentínskej cirkvi si počas zničujúcej hospodárskej krízy v Argentíne v rokoch 2001-2002 svoju reputáciu posilnil tým, že sa stal hlasom tých, ktorí sa podľa neho stali boli obeťami liberálneho kapitalizmu a globálneho voľného trhu.
Aj keď bol považovaný za „mediálne plachého“, jeho kázne ostro útočili proti neoliberálnemu bankovému systému, ktorý podľa neho Argentínu hospodársky zrazil na kolená. Hoci ako jezuitský provinciál predtým trval na apolitickosti rádu, ako arcibiskup sa stal dôležitým hráčom na spoločenskej a politickej šachovnici svojej krajiny. V jeho pozícii ho považovali za najväčšieho sociálneho lídra Argentíny, ktorý „keď kázal, mocní púšťali do gatí“.
Hneď po nastúpení na úrad arcibiskupa vysvätil šiestich pomocných biskupov, rešpektovaných a Bergogliovi lojálnych mužov. Jeho štýl riadenia označovali ako „diskrétny, no rozhodný“. Mal síce jemné spôsoby a pokojný hlas, no v sociálne a tradicionalisticky orientovaných názoroch bol nekompromisný.
V línii Jána Pavla II. varoval proti „kultúre smrti“, ktorú preňho predstavovali umelé potraty, eutanázia, antikoncepcia a homosexuálne manželstvá. Nebol kabinetný intelektuál, jeho názory boli orientované prakticky. Kázal sociálne, nie však socialisticky, hovoril o morálke, no nemoralizoval. V kombinácii s až okázalo jednoduchým životným štýlom ho to robilo výraznou charizmatickou osobnosťou s presahom do mimocirkevného sveta.
Pápež František
Jorge Bergoglio patril medzi „uomini di fiducia“ (spoľahliví muži) Jána Pavla II. aj Benedikta XVI. Jeho voľba je prienikom záujmov najväčšieho počtu súčasných kardinálov a ukázala, že v kolégiu kardinálov je vôľa nielen zotrvať v smerovaní nastavenom dvoma predchádzajúcimi pápežmi, ale ho ešte posilniť a dať mu výrazný sociálny a spirituálny rozmer. Možno od neho očakávať, že bude výrazne pastoračným pápežom, mužom kontinuity aj činu. Pravdepodobne nebude mediálne zdatný ako Ján Pavol II., no môže presvedčiť symbolickými činmi, ako to urobil v Argentíne.
Čo nový pápež prinesie katolíckej cirkvi aj svetu, na čo bude dávať dôraz a čo ignorovať, čo bude v cirkvi riešiť, čo zametie pod koberec a čo nechá prirodzene „vyhniť“, ukážu jeho konkrétne rozhodnutia a čas.
Kolínsky kardinál Joachim Meisner v prvej mediálnej reakcii na zvolenie Jorgeho Bergogliu povedal: „Bude to dobrý katolícky pápež,“ pričom dal dôraz na slovo „katolícky“. Zdá sa, že katolícka cirkev sa má na čo tešiť.
(Autor pracuje na Katedre porovnávacej religionistiky FiF UK v Bratislave)
Prečítajte si aj ďalšie komentáre:
Zeman bude funkciu zneužívať, píše Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
SaS sa doteraz nechcela stať skutočnou stranou, píše Roman Pataj
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Europoslanci oholili výhercu, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Zvoľte si prokurátora, odporúča Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Roman Kečka
