Sledujem obraz polonahých ukrajinských žien, ktoré sa rozhodli brániť voľbe pápeža a holými telami bojovali aj za väčšie práva žien v cirkvi. Kladiem si otázku, či je možné meniť svet holými telami. Ale ak vezmeme do úvahy, že pomaľované sirény pochádzajú z krajiny, kde pred rokmi boli zakázané minisukne a tesné nohavice, potom ich exhibicionistické vystúpenia po európskych mestách možno prijať s úsmevným porozumením. A s nádejou, že hádam raz pochopia, že svet sa mení k lepšiemu budovaním, nie búraním.
Svojrázny protest v Ríme sa konal na piate výročie úmrtia inej bojovníčky za právo na dôstojný život – Chiary Lubichovej. Táto skromná usmievavá žena prešla životom od bombardovania rodného Tridentu po bombardovanie každodenného života v blahobytnom a rozmaznanom západnom svete. Vojnová katastrofa ju priviedla k organizovaniu pomoci pre postihnutých vojnou. Po jej skončení organizovala stretnutia mladých ľudí z bývalých znepriatelených strán.
Povojnová prosperita ju poučila, že aj sloboda, aj blahobyt schovávajú vo svojom tieni nemenej trápenia, opustenosti, osamelosti, neviery a beznádeje. A to už bol impulz na to, aby zriadila náboženské centrá s prostým ideálom – hľadať cesty porozumenia.
