Pol šiestej ráno, cestou k oceánu: o čom budem písať. Vuobec neviem, čo sa deje a ani dĺžeň nad ypsilónom mi nefunguje, o vokáni nehovoriac. Z tašky vyťahujem namiesto zápisníka fotoaparát a smartfón. Rastliny v džungli, odkazujúce na okyptenych vzdialenych bratancov - izbové yuccy, fikusy, svokrine jazyky - vyzerajú v ružovom svetle nádherne.
Smartfón je inak nepoužiteľny. Kvuoli vlhkosti sa zasekáva. Sieť viac nie je, ako je. Ale ak bude a ak k úplnej spokojnosti budem potrebovať fotku liany niekomu okamžite poslať...
Sú ľudia, čo prídu a už neodídu. Ale keď tu človek z prvého sveta ostane, „stane sa“ slobodnym? Keď „západniar“ vymení saká a stres zo šplhania po kariérnom rebríčku za vstávanie a líhanie si so slnkom, bude to okrem slobodného rozhodnutia aj akt revolty – proti spoločenskému štandardu existencie v saku a nekonečnému kolotoču o lepší život. A nechcel by kostaricky Tico ten jeho vyšší životny štandard? Napríklad v Chicagu?
Nechcel by, aby jeho dieťa chodilo do školy po udržiavanom asfalte, nie na bicykli, s rúškom cez ústa a lyžiarskymi okuliarmi, aby mu prach, zvíreny na hlinenej ceste džípmi – vaečšinou bielych šoférov – nešiel do pľúcok? Jedného som sa pytala. Nechcel. Lepší život, ako má tu, vraj nie je.
