Dejiny konkláve majú svoju bulvárnu verziu – áno, presne tú známu a pravidelne opakovanú – o bielom dyme, Sixtínskej kaplnke, lístkoch, zákazoch a opatreniach proti odpočúvaniu, „Habemus papam“ davom na svätopeterskom námestí a flexibilných rímskych krajčíroch.
Sympatizanti historických analýz však nevyjdú naprázdno. Majú poruke bohatý materiál o jednej symbolickej procedúre, ktorá v sebe obsahuje protirečenia moderného sveta, protichodné očakávania a mnohoraké možnosti vzťahu posvätnej a sekulárnej moci.
V dvadsiatom storočí sa niekoľkokrát stalo, že voľba nového pápeža sa prelínala so zásadnými križovatkami „svetskej“ histórie, ideologickými i vojenskými konfliktami. Takéto prepojenia nám dovoľujú užiť si bohatú dávku „symbolického čítania“ dejín. Zaujímavejšie ako ornamenty zo Sixtínskej kaplnky je vonkajší vzduch, na ktorom sa na nového pápeža čakalo a čaká.
Cisár pán si vás neželá za pápeža
Prvý pápež 20. storočia nahrádzal v úrade Leva XIII. Ten sa intenzívne venoval sociálnej otázke. Pol storočia po Komunistickom manifeste povedal svoje v encyklike Rerum novarum. Mierne zvoľnil postoj Ríma voči modernizmu, demokracii a liberálnym slobodám. Dožil sa 92 rokov a v závere pontifikátu bol múzejným exponátom, na ktorého sa chodili dívať štátnici. V roku 1903 sa k voľbe pápeža zišlo 62 kardinálov, Talianov z nich bolo 38.
Nové storočie znásobilo očakávania. Očakával sa pápež, ktorý udrží trend predchodcu. Favoritom konkláve bol štátny tajomník Leva XIII. kardinál Rampolla del Tindaro, opatrný diplomat a súčasne zbožný muž.
Krakovský kardinál Puzyna jeho ambície zabrzdil. V mene rakúskeho cisára vyjadril námietku proti Rampollovi. Od stredoveku malo právo zamietnuť kandidatúru Rakúsko, Španielsko a Francúzsko. Kardináli kapitulovali pred Františkom Jozefom a z toho nakoniec profitoval benátsky patriarcha Giuseppe Sarto pochádzajúci z jednoduchej roľníckej rodiny.
Sarto, vlastne Pius X., je patrónom antimodernistov, hoci v zbožnom ľude je tento pápež prítomný viac ako svätec, ktorý umožnil katolíkom časté sväté prijímanie. Pod nálepkou boja proti modernizmu urobil rozsiahle čistky a reformných teológov, najmä biblických exegétov a historikov, prenasledoval ako kacírov. Klérus zaviazal protimodernistickou prísahou a podržal si odstup od moderných ideálov parlamentnej demokracie a ľudských práv. Rakúsky cisár, ktorého trápi budúci pápež a Pius X. opatrný voči nebezpečnej slobode, sú tragikomickými protipólmi toho istého nedorozumenia.
Aj duce je spokojný
Jedno z ďalších konkláve musí byť zaujímavé už pre dátum. Začalo sa 1. marca 1939 a malo vybrať nástupcu Pia XI. Voľba bola blesková a výsledok presne podľa očakávaní. Pápežom sa stal Eugenio Pacelli, vybral si meno Pius XII.
Budúci aktéri svetovej vojny sa potešili. Hitlerovi sa páčilo, že pápežom sa stal bývalý nuncius v Nemecku, ktorý spolupracoval pri uzatváraní konkordátu s nacistickým Nemeckom. A taliansky minister zahraničných vecí si do svojho denníka poznamenal: „Aj duce je spokojný s Pacelliho zvolením.“
