Pecunia non olet – peniaze nesmrdia, povedal rímsky cisár Vespasianus synovi, keď ho ten kritizoval za to, že zaviedol daň z verejných záchodov.
Keď ma v detstve mama posielala k holičovi, vtisla mi do ruky modrú papierovú trojkorunu a povedala: „Strihanie stojí dve štyridsať. Výdavok nechaj pánu Cigánkovi, ale popros ho, nech ti dá čistú plachtu.“
V holičstve visela tabuľka „Neurážajte nás prepitným.“
Zvykol som si v kaviarni či v reštaurácii nechávať prepitné. Ako výraz vďaky za kvalitnú obsluhu, ale hádam skôr preto, lebo sa tých pár sekúnd rád cítim ako grand.
Viem, že v tom geste je istá nadradenosť hosťa voči čašníkovi, ale tú hru hráme vo vzájomnej zhode: ja mám zo seba dobrý pocit a on peniaze.
A zrazu sa tu rieši nesmierne naliehavý spoločenský problém: má čašník respektíve jeho zamestnávateľ tento príjem zdaniť? Šéf daniarov hovorí áno, jeho nadriadený minister to pokladá za nezmysel.
Hm. Pecunia non olet – peniaze nesmrdia, povedal rímsky cisár Vespasianus synovi, keď ho ten kritizoval za to, že zaviedol daň z verejných záchodov. Podľa mňa by toto heslo by malo visieť na každom daňovom úrade.
