Všetci vieme, že keď dáme peniaze do bánk, banka ich nevloží do trezoru a nepočká, kým si ich prídeme vybrať, aby nám ich vrátila aj s úrokom.
Banka tie peniaze vezme a niekomu ich požičia s úrokom (debatu o frakčnom systéme teraz nechajme bokom).
Banka je firma a ak urobí zlé rozhodnutia alebo bude mať jednoducho smolu, tak skrachuje.
Klienti by to mali brať na vedomie a vyberať si banky podľa toho, aké riziko sú ochotní podstúpiť. Tak by to malo fungovať teoreticky.
V praxi sa zistilo, že to nie je celkom možné.
Jednak sa zistilo, že v celej tej globálnej finančnej spleti nie dosť dobre vieme posúdiť, ako na tom banky vlastne sú. Že bankári, politici ani formálne nezávislí hodnotitelia nám nevedia povedať, aká je skutočná hodnota rizika v tej-ktorej banke.
Druhým dôvodom je, že mnoho ľudí jednoducho nemá na to (vôľu či schopnosti), aby sa tým vôbec zaoberali a triezvo vyhodnocovali, čo sa vlastne deje. Preto je celý systém náchylný na kolaps.
