V tomto regióne nie je žiaden štát, ktorý by si bol vybral nejakú šťastnú cestu medzi komunizmom a kapitalizmom, pretože žiadna taká nebola. Krajiny, ktoré sa pokúšali o „gradualistickejší“ prechod, sa jednoducho zasekli pri väčšej korupcii.
Pred štyrmi rokmi uverejnil časopis The Economist karikatúru vtedajších lídrov Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie Angely Merkelovej, Nicolasa Sarkozyho a Gordona Browna.
Títo traja s tvárami premknutými hrôzou sedeli za jedálenským stolom a uvažovali nad účtom, na ktorého začiatku bolo napísané „Na záchranu východnej Európy“. Článok, ku ktorej bola karikatúra priložená, mal titulok „Účet, ktorý by mohol rozbiť Európu“.
Článok varoval, že ekonomická kríza túto časť kontinentu finančne zničila a politicky oslabila. Východoeurópsky flám bol „živený zahraničnými investíciami a túžbou po západoeurópskom životnom štandarde“ a štáty „premrhali požičané miliardy na spotrebu.“
Ako Economist zdôraznil, východná Európa by mala za túto márnotratnosť zaplatiť. Ale západná do toho mohla vstúpiť tiež. Ak totiž východ spadne do plameňov, západné krajiny ako Írsko či Grécko môžu byť tiež postihnuté.
Nezmyselné delenie
Zvyšok je, ako sa hovorí, história. Východná Európa neskolabovala, teda aspoň nie celá a nie naraz. Do plameňov finančnej krízy spadli Írsko s Gréckom a Španielsko s Talianskom neboli ďaleko. Portugalsko čaká na podnet a Británia je pomaly v recesii s trojitým dnom.
Povedané bez obalu, Economist sa mýlil. Po štyroch rokoch bohaté západné krajiny nesedia za obrazným jedálenským stolom, kde štedro rozdeľujú svojim chudobným európskym príbuzným. Namiesto toho prosia o kúsky na svoju záchranu.
Z chybnej predpovede by sa dalo vyvodiť množstvo záverov. Prvý: vyvarujte sa karikatúr v Economiste, pretože už skoro môžu byť zastarané. Druhý: je načase zahodiť predsudky a začať myslieť na kontinent trochu inak. Po udalostiach posledných štyroch rokov delenie na Západ a Východ a sever a juh nedáva veľký zmysel.
Príspevok k rastu
Prvá a najostrejšia ekonomická kríza v Európe po rok 2008 nezačala na Východe, ale na najzápadnejšom konci – na Islande. Najhlbšia recesia nebola na tradične pomalom juhu, ale v Írsku. Zlé dlhy, ktoré naakumulovali britské finančné inštitúcie, presiahli o desiatky miliárd spoločné vládne dlhy Poľska a Česka.
Kým lotyšská vláda prišla s programom škrtov, ktorý uzdravil krajinu, ktorá teraz rastie o päť percent, Gréci, ktorí čelili tomu istému problému, protestovali a dnes je ich ekonomická politika diktovaná Európskou úniou.
Poľsko nebolo v recesii vôbec a od roku 2008 narástlo spolu o dvadsať percent. V skutočnosti, namiesto toho, aby ťahala Európu dole, prispieva východná časť kontinentu k rastu veľkým dielom.
To neznamená, že je tu všetko dobré. Ale potom Východ už skutočne nemožno opisovať len jediným slovom, pretože východná Európa už nie je spoločná entita.
Spoločná skúsenosť
Kedysi to tak, samozrejme, bolo. Termín východná Európa, ktorý neoznačuje geografickú jednotku, ale používa sa ako politický pojem, patrí do špecifickej historickej doby. Presnejšie, odkazuje na štáty, ktoré boli medzi rokmi 1945 – 1989 ovládané komunizmom sovietskeho typu.
Termín zahŕňa aj národy – aspoň tie, ktoré sa považujú za európske a nie ázijské – ktoré boli po roku 1917 či 1918 súčasťou Sovietskeho zväzu. Nešlo teda o kultúrne a etnicky homogénny región.
Práve medzi rokmi 1945 a 1989 mali tieto, inak rozdielne národy veľa spoločného. Niektoré podobnosti boli len na povrchu – napríklad plagáty s kladivom a kosákom –, ale iné boli vážne. Všetky napríklad museli zápasiť s dedičstvom zlých ekonomických rozhodnutí, ako bolo univerzálne znárodnenie priemyslu a centrálne plánovanie.
Tri možné cesty
Od pádu Berlínskeho múru nabrali štáty, ktoré sme si zvykli označovať ako východnú Európu, rozličné smery. Ekonóm Anders Aslund presne napísal, že napriek niektorým teoretickým debatám, ktoré sa vtedy viedli, boli v skutočnosti len tri cesty, ktorými sa jednotlivé krajiny po páde Sovietskeho zväzu mohli vydať.
Podobne ako Poliaci a Česi si mohli vybrať radikálnu reformu, ktorá viedla k liberálnemu demokratickému kapitalizmu. Mohli sa, podobne ako Rusko či Arménsko, stať spoločnosťou kamarátskeho kapitalizmu, kde biznismeni zarábajú na symbiotickom vzťahu so skorumpovanými byrokratmi. Alebo mohli znovu zaviesť despotizmus, ako to urobil Turkmenistan a Bielorusko.
Samozrejme, že delenie nie je také presné. Rumunsko a Bulharsko začali s kapitalizmom ako v Rusku, ale časom spravili liberálne reformy a dnes čelia starým skorumpovaným elitám.
Chcem povedať, že v regióne nie je žiaden štát, ktorý by si bol vybral nejakú šťastnú cestu medzi komunizmom a kapitalizmom, pretože žiadna taká nebola. Krajiny, ktoré sa pokúšali o „gradualistickejší“ prechod, sa jednoducho zasekli pri väčšej korupcii.
Alternatívna elita
Len niektoré z úspechov a neúspechov sa dali predpovedať alebo ich niekto predpovedal. V roku 1990 by nikto nebol stavil na to, že sa Estónsko stane minitigrom alebo že Rusko bude riadiť spolok miliardárov.
Úspešná predvojnová minulosť – ani náboženstvo, ani poloha, ani veľkosť nutne neznamenali, že krajine sa bude dariť aj po osemdesiatom deviatom. Tak čo bolo zdrojom úspechu či pádu?
Najdôležitejším faktorom bola prítomnosť či neprítomnosť alternatívnej elity, pod ktorou myslím väčšiu skupinu v minulosti spolupracujúcich ľudí, ktorí prijali alternatívne hodnoty a v rokoch 1989 či 1990 boli aspoň trochu pripravení vládnuť.
V Poľsku existovala alternatívna elita, pretože spomienky na predkomunistickú minulosť neboli také staré, aby nemohli byť reálne; pretože tu existovala národná tradícia odporu; pretože početné diery v poľskej ekonomike mohol zapĺňať čierny trh; pretože hranice boli relatívne otvorené a tak obchodníci mohli obchodovať; pretože cez tieto relatívne otvorené hranice ľudia videli, ako sa žije v západnej polovici kontinentu... Podobné zoznamy by sa dali urobiť pre Maďarsko, východné Nemecko či Estónsko.
Premýšľanie o budúcnosti
Ako bola existencia alternatívnych elít dôležitá, ešte dôležitejšie bolo, aby mala jasný smer. V prípade Východoeurópanov o ňom nebola pochybnosť. Keď som tu v rokoch 1989 a 1990 pracovala ako novinárka, ľudia mi stále znova a znova hovorili: „Chceme byť normálni.“
A „normálni“ znamenalo ako v západnej Európe s jej demokraciou, kapitalizmom a médiami.
Ďalšou dôležitou súčasťou úspechu bol nedostatok prírodných zdrojov. Nehovorím o tom, aký dopad má vlastníctvo ropy a plynu na podnikateľské prostredie, ale na nesmierne negatívny vplyv na politický život v nových demokraciách. Ak nie sú ropné polia, ktoré by sa dali ukradnúť, potom sa nikto nebude snažiť manipulovať politický systém tak, aby si krádež uľahčil.
Veľmi dôležité tiež bolo, že vládcovia v nových demokraciách mysleli na to, čo chcú urobiť, ešte predtým ako sa chopili moci. Počas osemdesiatych rokov sa poľskí, českí či maďarskí ekonómovia stretávali na neformálnych schôdzkach, aby diskutovali o tom, ako by raz bolo možné privatizovať a decentralizovať svoje ekonomiky.
V tom čase boli všetky takéto rozhovory čisto teoretické, ale keď tieto ekonomiky zrazu dostali šancu, boli pripravené.
Západné predsudky
Kto by si bol v roku 1989 pomyslel, že by východoeurópske štáty prežili finančnú krízu lepšie ako západ Európy? A kto by si bol vtedy predstavil, že budem schopná povedať, že a dnes Západ môže učiť od Východu viac ako naopak. Pred niekoľkými mesiacmi som o tom hovorila na jednej konferencii vo Viedni pred davom, ktorý nemohol uveriť a kládol mi uštipačne otázky.
Niet divu: v Rakúsku vyvoláva zmienka o východnej Európe istý druh predsudkov. Ako noviny použijú výraz „východoeurópsky“, ide zvyčajne o kód, označujúci niečo zaostalé, prípadne kriminálne.
Tento druh predsudkov sťažuje západnej polovici kontinentu možnosť učiť sa od východnej.
To je však bláznivo krátkozraké: v Európe je niekoľko krajín, ktoré zlepšili svoje katastrofálne ekonomiky, vyhli sa mámeniu krajnej pravice i ľavice a ktoré vykonali veľké štrukturálne a politické reformy. Jedna či dve to teraz, počas najhoršej bankovej krízy, čo si pamätáme, zopakovali po druhý raz.
Jediná egyptská strana
Svet sa mení zvláštnymi spôsobmi a jedným z najzvláštnejších je ten, v ktorom má, ako sa zdá, presne ten istý výraz „východná Európa“ úplne iné konotácie. Odkedy sa začala arabská jar, bola som v severnej Afrike niekoľkokrát.
Pri každej návšteve sa o mňa ľudia veľmi zaujímali. Nie preto, že som Američanka, ani preto, že som novinárka, ale z dôvodu, že mám dlhodobú väzbu na Poľsko, teda krajinu, ktorá Líbyi či Tunisku môže slúžiť ako model.
Môže teda východná Európa ponúknuť niečo len západnej alebo aj iným častiam sveta, ako je severná Afrika? Tieto dve kultúry nie sú podobné. V severnej Afrike nie sú alternatívne elity toho druhu, aké existovali v Poľsku. A väčšina tam za „normálne“ nepovažuje západoeurópske.
Hoci v predrevolučnom Egypte bolo veľa disidentov, s výnimkou tých, čo sa stretávali pri mešitách a futbalových štadiónoch, boli potlačení. Výsledkom bolo, že Moslimské bratstvo bolo jedinou politickou „stranou“, ktorá mala organizačnú kapacitu na situáciu po roku 2011.
Navyše Moslimské bratstvo nezískalo moc pre nejaké myšlienky, čo s egyptskou ekonomikou. Neexistoval tu (ani v Líbyi) žiaden politický alebo ekonomický ekvivalent k poľským ekonómom, ktorí v osemdesiatych rokoch plánovali postkomunistickú budúcnosť.
V mnohých arabských štátoch prišla možnosť robiť zmeny až pred dvomi rokmi a alternatívna elita sa začína formovať ešte len teraz.
Rady od kolonistu?
Ale medzi východnou Európou a severnou Afrikou existujú paralely, ktoré stojí za to preskúmať. Počas svojich rozhovorov s miestnymi som zistila, že Tunisania, Líbyjčania a Egypťania sa o poľskú skúsenosť extrémne zaujímajú. Nie preto, že by poľská história pripomínala ich vlastnú, ale preto, že témy, ktorým čelia, sú podobné.
Uvediem príklad. V roku 1990 museli poľskí novinári, podobne ako dnes ich severoafrickí kolegovia, vytvoriť z ničoho nové noviny, bolo treba privatizovať štátne médiá, napísať nové zákony, ktoré by nanovo definovali televízne a rozhlasové vysielanie. Riešenia, ktoré sa našli v Poľsku, sú pravdepodobne iné než tie, ktoré sa zrejme nájdu v Lýbii, ale kontúry sú tie isté.
Poľská skúsenosť je dôležitá aj v inom zmysle. Británia, Francúzsko, Taliansko a predovšetkým Spojené štáty nie sú v Tunisku či v Egypte práve najpopulárnejšie.
Nie každý chce, aby mu radil priateľ ich bývalého diktátora alebo jeho bývalý kolonista. Pre tunajších obyvateľov je stráviteľnejšie a tiež oveľa relevantnejšie počúvať rady Čechov, ktorí si prešli revolúciou a zažili, čo prišlo potom.
Termín minulosti
Lekcie z východnej Európy, ktoré by sa mohli uplatniť v severnej Afrike, sú skôr špecifickéako všeobecné. Poliaci a Slováci nemôžu Egypťanom povedať veľa relevantného o mieste náboženstva v súčasnej politike. Ich skúsenosť je užitočná v praxi – takto a takto je u nás zákonom upravený obchod, takto sa zmenila polícia...
Ale predtým, než sa budete chcieť niečo naučiť, budete musieť chcieť počúvať. A to vedie k paradoxu. Väčšina sveta považuje transformáciu krajín ako Poľsko, Maďarsko, Slovensko či dokonca Rumunsko za zázračný úspech.
Tieto úspechy by mali v strede európskej zahraničnej politiky. V čase finančnej neistoty existuje svetielko nádeje, ktoré Európa môže ponúknuť zvyšku sveta.
Ak sa to nestane, a ja sa obávam, že nie, bude to preto, že pojem „východná Európa“ sa stále používa so všetkými starými predsudkami. Uložme ten termín do minulosti. Východná Európa v tom starom zmysle už neexistuje.
Ann Applebaumová (1964) je americká spisovateľka a novinárka. Za knihu Gulag získala v roku 2004 Pulitzerovu cenu.
Autor: Ann Applebaumová
