Je toho už priveľa, ťaží to, umára.
Nie, nemám na mysli nevľúdne počasie, to prejde, uprostred snehových jazykov, dotieravého vetra a čľapkanice už pučia bahniatka, holé stromy sa zo dňa na deň zazelenajú.
Myslím na iné: naokolo cítiť priveľa sklamania, beznádeje, zúfalstva.
Minule v meste zaparkovala dodávka, vyhrnul sa z nej ku mne mladý muž v úhľadných montérkach. Keď vás takto vidím, tak sa vás chcem opýtať: kedy tu budú normálne pomery?! My sme slušná rodina, platíme riadne dane, makáme so ženou od rána do noci, ale to sa už ďalej nedá, ten štát nám stúpa na krk. Ja chcem dať deťom dobré školy, ale povedzte mi ako? Však človeka tu zderú z kože a sami všetko rozkrádajú, to má byť spravodlivosť?! Ideme preč!
Ani inde to nie je zázrak, hovorím, vidíte, čo sa deje v Grécku... Ja viem, ale vonku aspoň nebudú zo mňa robiť hlupáka. Ak takí ako vy odídu, kto tu ostane, namietnem. Samo od seba sa to nezlepší. Ale bez nás, pokrúti mladý človek hlavou, my už sme na kufroch.
Iste, rozhorčenie slušného človeka môže byť oprávnené.
No okolo neho, popri ňom, nad ním i pod ním sa valí riava bezbrehého hnevu, akéhosi všeobsiahleho, nespochybniteľného presvedčenia, že všetko je nanič: v celej západnej civilizácii, v Amerike i Európe, a na Slovensku obzvlášť. Milióny zatrpknutých slov zaplavujú virtuálny svet, vinníci bývajú spakruky pomenovaní, a kľúčový signál nie je S.O.S., volanie po spáse duší, ale „veľké odmietnutie“.
