Niektoré olympijské objekty sú prebudované a používané spôsobmi, ktoré úplne zrádzajú ich pôvodné veľkolepé funkcie - zmenili sa na väznice, ubytovne, nákupné centrá či kostoly. Iné sedia nepoužité po desaťročia a sú tragickými pamätníkmi podvodníckeho plánovania a nesplnených sľubov o všetkých výhodách, ktoré mali Hry priniesť.
To bol úvodný text k výstave fotodokumentácie Garyho Huswita a Jona Packa pod názvom Post-Olympic City, ktorá prebiehala v auguste minulého roku v Storefront for Art and Architecture v New Yorku. Skladala sa z fotografií olympijských športovísk z 8 miest, kde sa konali zimné i letné olympijské hry. Autori plánujú navštíviť aj ďalšie a vydať v tomto roku knihu.
Obrázky sú to bezútešné. Opustené budovy, ktoré neplnia nielen svoju, ale vôbec žiadnu funkciu. Chátrajúce trosky, pomaľované grafitami. Absurdné objekty, hyzdiace okolie, ktorých účel nikto netuší. Svedectvo úplnej márnosti toho, čo zostane, keď sa rozdajú medaily, vyhasne olympijský oheň a skončí 18 dní úžasného súťaženia a bratania národov a Coca Coly a peňazí, ktoré si olympijskí činovníci zháňajú vlastnou hlavou.
A to všetko v krajinách nepomerne bohatších ako Slovensko.
Malá, ale významná odbočka
Kultúrny pilier Ruska, Veľké divadlo v Moskve, sa rozpadávalo a prepadávalo a tak sa vysokoprevoschoditeľstvá-súdruhovia rozhodli, že načim pilier zachrániť. Opravy prebiehali známym postkomunistickým spôsobom, ktorý poznáme dôverne aj zo Slovenska. Firmy opravovali a obnovovali bez konkurzov, investovalo sa bohatiersky a rozpočet sa prekročil len šestnásťnásobne (16). Obnova stála miliardu eurí. Divadlo sa prepadáva naďalej a vyzerá ako nočná mora šialeného cukrára.
Jeden z členov správnej rady dával o tomto zázraku interview americkým žurnalistom, ktorí sa o divadlo začali zaujímať po poslednom škandáliku, keď šéfa baletu poliali kyselinou.
Podľa neho bolo kompletné rozkradnutie rozpočtu úplne normálne. Rovnako normálne ako fakt, že členky baletného súboru sa musia na príkaz vedenia divadla prostituovať s papalášmi, ak chcú byť obsadzované. Rovnako normálne, ako úplne bez povšimnutia prejdený fakt, že počas interview, v kaviarni pre Veľkom divadle, v centre Moskvy, za bieleho dňa, prebiehalo pri vedľajšom stole vôbec neskrývané manuálne ukájanie ďalšieho ruského zbohatlíka nejakou oduševnelou pracovníčkou. Nikto sa nevzrušoval, kedže to nebol Riot v kostole a nikto nekritizoval báťušku Putina.
Interview končilo citátom súdruha premiéra Černomyrdina, ktorý o otvorení obnoveného svätostánku ruskej kultúry slávnostne skonštatoval: "Dúfali sme v to najlepšie, dopadlo to ako obvykle".
Myslím, že netreba vysvetľovať, ako olympijské trosky a postkomunistické tunelovanie spolu súvisia.
Tiež vlastnou hlavou
Slovensko, ktoré zjavne nemá peniaze na riešenie základných problémov v infraštruktúre a sociálnej oblasti, ide organizovať úplne zbytočnú extravaganciu. Zovretie tunelárskych mafií je také mocné, že vláda sa nesnaží ani predstierať nejakú demokratickú diskusiu.
Nástojčivo mi to pripomína Ostapa Bendera, ktorý chce vymámiť poslednú stoličku od úplne chudobnej Jeločky Ščukinovej. Máva jej pred očami starým sitkom na čaj, o ktorom tvrdí, že je to posledná európska módna vymoženosť. Keďže Jeločka je nielen chudobná, ale aj hlúpa, Ostap odíde so stoličkou.
Pre občanov ktorí sú nepríčetní, opití alebo majú vážne poruchy vnímania, premiér a jeho kohorta neprestávajú produkovať imbecilné frázy o prezentácii Slovenska a oživení turistického ruchu a ekonomiky. Bender to robil aspoň šarmantne a s noblesou, ku ktorej majú títo baťkovia so švajčiarskymi hodinkami tak blízko ako tristokilová holštajnská dojnica k hlavnej úlohe v Labuťom jazere.
"...nejde o mňa, ide o Slovensko..." je sitko. Slovensku naozaj ide, ale o krk. Olympijské Slovensko skončí ako Ostap Bender - vykrváca podrezané "najbližším priateľom". A milióny zo stoličky sa rozdelia pekne v zákulisí.
Update - je to v dobrých rukách
Prípravný výbor. Už len vyhrnúť si rukávy a do práce.
A teraz príde to najhoršie. V roku 1999 už Slovensko chcelo kandidovať. Tiež som o tom písal. Starý Javorák je na mojom blogu, hneď pod týmto článkom. Za 14 rokov pokročilo Slovensko tak, že ak tie dva články vymeníte, nič nespozorujete. A nie je to len o Olympiáde. Vot tak, tavárišči.
Osobná poznámka na úplný záver
Ozaj, čo sa olympiády a prezentácie Slovenska týka, už ste čítali o Slovenských tancoch? Nie? Najvyšší čas, prípadne aj priamo tu: Slovenské tance
