Ivan Laučík mi raz povedal, že deň strávený v budove je stratený. Beriem to. Hoci ja nie som až taký radikál. Myslím, že v určitých situáciách a s istými ľuďmi sa dajú v budovách, domoch, interiéroch stráviť celé dni, ktoré sú pekné či zaujímavé, či prinajmenšom nepatria medzi stratené. Ako dlho sa dá žiť vnútri? To nás zatiaľ vytrvalo testuje tento rok. Lebo s tým, že v zime sa toho moc nenaprechádzame a nenavetráme, nenaslníme a nenakocháme prírodou, oblohou, svetlom, slnkom, na to sme akotak zvyknutí a pripravení. Taká je skrátka dohoda. Ale aby zima trvala aj v marci a apríli? Tento rok vraj bude všetko pozadu o mesiac. Bude to skrátka taký trochu retardovaný rok.
Cez Veľkú noc už málokto nahlas nadával na počasie. Aj keď sa v podstate nedalo vychádzať. Už sme sa zmohli len na sústrastné pohľady. Každé ráno rovnako sivé a ten sneh a dážď a pľačkanica. Naozaj z toho človeku už mokla duša a to Herakleitos hovorí, že nič horšie od vlhkej duše! (Možno už len mokré ponožky... Alebo deň strávený v budove v mokrých ponožkách.)
V nedeľu som predsa len trochu pookriala, čakala ma cesta. V taxíku som sa musela nahlas rozosmiať. Keď sme prechádzali popri erotickom salóne nad dvoma tunelmi, všimla som si na plote reklamu na súkromnú škôlku Veselá lienka. Rozmýšľala som, či si veselé lienky dali reklamu na plot nevestinca s nejakým zámerom? Majú nejakú družbu? Tak ako kedysi pionierske organizácie s výrobnými závodmi a továrňami? Bola som na ceste, a tak sa mi nálada zlepšila. Aj keď v aute, bola som vonku. Na svete. Hľadela som na oblohu, nie na plafón. Mám pocit, že keď človek nemôže chodiť po vonku, akoby nebol v súlade so svetom. Akoby nežil. Akoby zotrvávaním v interiéroch schádzal zo sveta.
