Podľa mňa by bola na mieste skôr otázka, či som si zabudol hodinky.
Preto som mu na otázku odpovedal otázkou: “A ty nemáš náramkové hodinky?“ Prekvapený sa na mňa pozrel: „Načo by mi boli? Mám mobil.“ Ja som trval na svojom: „Pýtam sa, či vôbec máš náramkové hodinky?“ Jeho odpoveď znela: „Nie, nemám.“
Rozhovoril sa o tom, že v celej triede nosia náramkové hodinky možno dvaja-traja spolužiaci. Mladí ľudia sa dnes zaujímajú skôr o najnovšie modely telefónov, než aby sa predháňali v trendoch náramkových hodiniek.
Ja mám oboje. Denne so sebou nosím mobilný telefón a na ruke mám aj hodinky. Niekedy sledujem presný čas v mobile, inokedy sa pozriem na hodinky. Závisí to od situácie, môjho pocitu, okolností. Robím to podvedome.
Mať na ruke hodinky, keď odchádzam z domu, je jednoducho zvyk. Bez nich mám pocit, že som to nie som ja. Človek bez hodiniek akoby nedbal o dochvíľnosť.
Môj svokor je penzista, má 78 rokov. Nikam sa nemusí ponáhľať, nikde nemusí byť na minútu presne. Čas už nie je pánom jeho každodenného života, ale vždy si ráno pripne na zápästie svoje náramkové hodinky. A hoci ich má na ruke, pýta sa ma, koľko je hodín, pretože hodinové ručičky a čísla sú malé, dobre na ne nevidí. Svokor nikdy nemal mobil, digitálnymi hodinami v mobile sa nikdy neriadil.
Počul som, že za poslednú dekádu výraznejšie klesol predaj náramkových hodiniek. Keď ste napríklad v Japonsku vyšli na nákupy, hneď v susedstve ste natrafili na obchod s hodinkami. Takéto obchodíky boli na každom kroku.
