Kórejská tragédia spočíva v tom, že nikto nechce súčasný stav zmeniť

O Severnú Kóreu - malú a izolovanú krajinu s 24 miliónmi obyvateľov, ktorej vládne groteskná dynastia označujúca seba samu za komunistickú - by sa nikto príliš nestaral, keby nemala jadrové zbrane.

Jej súčasný vodca Kim Čong-un, tridsaťročný vnuk severokórejského zakladateľa a „veľkého vodcu“, dnes hrozí, že premení Soul, toto bohaté a pulzujúce hlavné mesto Južnej Kórey, na „ohnivé more“. Na zozname jeho cieľov figurujú aj americké vojenské základne v Ázii a Tichomorí.

Kim veľmi dobre vie, že vojna proti Spojeným štátom by pravdepodobne znamenala zničenie jeho krajiny, ktorá patrí medzi najchudobnejšie na svete. Jeho vláda nedokáže uživiť ani vlastný ľud, ktorý pravidelne decimujú hladomory.

V Pchjongjangu, hlavnom meste a výkladnej skrini Severnej Kórey, nie je dosť elektriny ani na zabezpečenie trvalého osvetlenia v najväčších hoteloch. Hrozba útoku na najmocnejšiu krajinu sveta by sa teda mohla javiť ako prejav šialenstva.

Štátne náboženstvo

Nie je však užitočné ani uveriteľné predpokladať, že Kim Čong-un a jeho vojenskí poradcovia sú šialení. Iste, na severokórejskom politickom systéme je čosi vyšinuté. Tyrania Kimovej rodiny je založená na zmesi ideologického fanatizmu, zlovoľnej reálpolitiky a stihomamu. Tento smrtiaci odvar však má istú históriu, ktorú treba vysvetliť.

Krátke dejiny Severnej Kórey sú celkom jednoduché. Keď v roku 1945 padlo japonské cisárstvo, ktoré od roku 1910 v celej Kórei dosť brutálne vládlo, okupovala sever polostrova sovietska Červená armáda a juh USA.

Sovieti potom vytiahli z jedného vojenského tábora vo Vladivostoku pomerne obskúrneho kórejského komunistu Kim Ir-sena a inštalovali ho v Pchjongjangu do funkcie severokórejského vodcu. Krátko po tom sa vynorili príbehy o jeho vojnovom hrdinstve a božskom statuse a vznikol kult osobnosti.

Uctievanie Kima, jeho syna i jeho vnuka čoby kórejských bohov sa stalo súčasťou štátneho náboženstva. Severná Kórea je v podstate teokracia. Niektoré prvky si vypožičala aj od stalinizmu a maoizmu, ale veľká časť Kimovho kultu sa odvodzuje skôr z domorodých foriem šamanizmu: ľudskí bohovia sľubujú druhým spásu (nie náhodou pochádza z Kórey aj reverend Son-Mjong Mun a jeho Cirkev zjednotenia).

Sila Kimovho kultu aj paranoja prestupujúce severokórejským režimom však majú politickú minulosť, ktorá siaha ďaleko pred rok 1945.

Kórejský polostrov, nešťastne vklinený medzi Čínu, Rusko a Japonsko, bol dlho krvavým bojiskom veľkých mocností. Kórejským vládcom sa darilo prežívať iba tak, že štvali jednu zahraničnú mocnosť proti druhej a že výmenou za ochranu ponúkali vlastnú podriadenosť. Toto dedičstvo dodnes priživuje vášnivý strach zo silnejších krajín a odpor k závislosti od nich.

Kimova dynastia odvodzuje svoju legitimitu hlavne z čučche, režimovej ideológie, ktorá kladie dôraz na samostatnosť hraničiacu s absolútnou sebestačnosťou. Kim Ir-sen i jeho syn Kim Čong-il boli v tomto smere typickí kórejskí vládcovia.

Poštvávali Čínu proti Sovietskemu zväzu a súčasne si zabezpečovali ochranu oboch. To, samozrejme, severokórejským propagandistom nebránilo obviňovať Juhokórejčanov z toho, že sú zbabelými lokajmi amerického imperializmu.

Paranoja z imperializmu USA je napokon neoddeliteľnou súčasťou tohto kultu nezávislosti. Ak má dynastia Kimovcov prežiť, je hrozba vonkajších nepriateľov nevyhnutná.

Ako prežiť

Rozpad Sovietskeho zväzu bol pre Severnú Kóreu rovnakou katastrofou ako pre Kubu; nielenže sa vyparila sovietska hospodárska podpora, ale Kimovci už nemohli štvať jednu mocnosť proti druhej. Zostala len Čína a severokórejská závislosť od severného suseda je dnes takmer absolútna.

Čína by mohla Severnú Kóreu rozdrviť za jediný deň iba tým, že by jej zastavila dodávky potravín a paliva.

Existuje len jeden spôsob, ako odviesť pozornosť od tohto ponižujúceho údelu: propagandu o sebestačnosti a bezprostrednom ohrození zo strany amerických imperialistov a ich juhokórejských prisluhovačov je nutné vystupňovať do hysterických rozmerov.

Bez tejto organizovanej paranoje nemajú Kimovci žiadnu legitimitu. A žiadna tyrania neprežije dlho iba tým, že sa spolieha na brutálnu silu.

Niektorí ľudia tvrdia, že Spojené štáty by mohli zvýšiť bezpečnosť v severovýchodnej Ázii uzavretím kompromisu so Severnou Kóreou - konkrétne sľubom, že na Kimov režim nezaútočia ani sa ho nepokúsia zvrhnúť. Na niečo také Američania pravdepodobne nepristúpia a ani Južná Kórea by si to nepriala.

Ak už nič iné, má americká neústupčivosť dôležitú domácu politickú príčinu: demokratický americký prezident si nemôže dovoliť vyzerať „mäkko“. Ešte dôležitejšie je, že keby USA poskytli Severnej Kórei záruky tohto typu, paranoidná propaganda režimu by pravdepodobne pokračovala, pretože strach z okolitého sveta je ústredným rysom čučche.

Kórejská tragédia spočíva v tom, že si nikto v skutočnosti nepraje súčasný stav zmeniť: Čína chce zachovať Severnú Kóreu ako nárazníkový štát a obáva sa miliónov utečencov v prípade severokórejského kolapsu, Juhokórejčania by si zase nikdy nemohli dovoliť vstrebať Severnú Kóreu tak, ako Spolková republika Nemecko vstrebala zlomenú NDR, a Japonsku ani USA by sa tiež príliš nechcelo platiť upratovanie po zrútenej Severnej Kórei.

A tak zostane výbušná situácia aj naďalej výbušnou, obyvateľstvo Severnej Kórey bude ďalej trpieť hladomormi a žiť v tyranii a cez 38. rovnobežku budú ďalej lietať vojnychtivé slová. Zatiaľ to sú len slová. Aj malé veci - napríklad výstrely v Sarajeve - však môžu odštartovať katastrofu. A Severná Kórea má stále svoje jadrové bomby.

(Autor je profesor demokracie a ľudských práv na Bard College)

© Project Syndicate, 2013