Prísloviu koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom je matematika cudzia. Ak má s matematikou niečo spoločné, sú to počty, ktoré nás v škole neučili. Kto mal šťastie, spočítal si to v živote neskôr sám, ale asi iba pre seba.
Po slovensky, česky, nemecky, nazdávam sa, bez problémov hovorím, ba i píšem.
Poľštinu som sa začal učiť už v mladosti čítaním v Poľskom kultúrnom stredisku v Bratislave. Bolo tam príjemne a dosť toho, čo na Slovensku vtedy nebolo. Doučil som sa v Tatrách od goralov.
Ruštinu nás v základnej škole vyučovali učiteľky a učitelia, ktorí boli tri lekcie pred nami, nedokonale, bolo to narýchlo predpísané, ale predsa. Napriek nedostatočnej vyučovacej metóde som sa neskôr so skutočnými Rusmi dorozumel, len sa občas pýtali: Prečo ti niekedy rozumieme všetko a niekedy nič? Keď nič nerozumeli, rozprával som zrejme po slovensky s ruským prízvukom.
Po bulharsky som sa akotak naučil kombináciou slovenčiny s ruštinou a počúvaním Bulharov. Po istom čase, keď mi rozumeli, začali mi tykať, len tak, a priateľ mi povedal, nič lepšie sa ti nemohlo stať, berú ťa za svojho. Kto sa dohovorí po bulharsky, pre toho ani macedónčina nie je až takým problémom. A tak ďalej v rečiach slovanských.
Podľa úslovia som štyri a pol človekom, ale v skutočnosti mi to vychádza, i so snaživosťou, na jedného. Kto vyučuje dve-tri reči, nedostáva dva-tri platy. Mal by, podľa toho, ako nám vtĺkali do hláv - koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom - tí, ktorí nás mali reči naučiť, ale akosi nemohli.
