Na budúci rok bude musieť Slovensko opäť o niečo znížiť rozpočtový deficit. Opäť bude stáť pred otázkou, či zvýši príjmy rozpočtu (dane a odvody), alebo zníži výdavky. Robert Fico už minulý rok hovoril, že si vie napríklad predstaviť daň z luxusu, konkrétne z bytov a domov.
Dane z nehnuteľností môže zmeniť dvoma spôsobmi. Buď len symbolicky, keď daňou zaťaží naozaj veľké a drahé vily v Bratislave, Košiciach či v Tatrách, aby vzbudil pocit, že bojuje proti bohatým. Ale to mu do rozpočtu veľa neprinesie. Alebo to môže spraviť výrazne, aby príjmy do rozpočtu dosiahli desiatky, respektíve stovky miliónov eur. To by však musel zdaňovať vo väčšom. Tu narazí na problém, že za cenu trojizbového bytu v bratislavskom Ružinove možno v niektorých okresoch kúpiť novostavbu poschodového rodinného domu.
Ale stratégiu zdaňovania necháme naňho. Skôr si všimneme argumentačný marketing okolo toho. Existuje jedno silné tvrdenie v prospech zdaňovania majetku. Tým sú čísla o tom, koľko sa u nás vyberie na majetkových daniach. A síce:
Z tohto pohľadu je daňový príjem štátu z majetku u nás výrazne nižší, ako je priemer eurozóny. V eurozóne vyzbierajú na majetkových daniach každý rok dohromady peniaze v hodnote necelých dvoch percent HDP, zatiaľ čo u nás to nie je ani 0,5 percenta HDP. Tento argument používajú aj analytici ministerstva financií, podľa nich by sme mali tento viacnásobný rozdiel postupne zmazávať, aspoň do určitej miery.
Toto uvažovanie však má jeden háčik. Pozrime sa na veľkosť majetku, ktorý vlastníme. Podľa dát európskych centrálnych bánk vlastnia všetci v eurozóne okrem Estónska a Slovenska majetok v hodnote násobku ich ročného HDP na obyvateľa. Slovák však vlastní majetok v menšej hodnote, než je ročné HDP na obyvateľa (Slovensko najmenej).
((graf))
Jednoducho povedané, je logické, že slovenský štát nemá také príjmy z majetkových daní, aké majú v Belgicku či Francúzsku, keďže Slováci majú majetku podstatne menej (celkovo aj v percentách HDP).
Ak sa vezme do úvahy hodnota nášho majetku, zrazu sa pri výške výberu daní pohybujeme na úrovniach porovnateľných s väčšinou krajín eurozóny.
Ak budeme počuť, že vzhľadom na iné krajiny eurozóny máme príliš malé, tak to zaváňa politickou štatistickou kreativitou. Podobnú sme videli pri argumentoch za zvýšenie ceny práce. Pritom daňové a odvodové zaťaženie práce bolo u nás vo väčšine sledovaných kategórií nadpriemerné už aj pred minuloročnými zmenami.
Nakoniec nepopulárna poznámka: Ak si už treba vybrať medzi daňami z práce a majetkovými daňami, je v našej situácii lepšie zvoliť majetkové dane. Ich vplyv na nezamestnanosť je menší. A vždy je lepšie byť zamestnaným a platiť vyššiu daň z domov a bytov, ako byť nezamestnaným a platiť nižšiu daň z nehnuteľností (Hoci treba stále pripomínať, že priestor na škrtanie sa ešte zďaleka nevyčerpal).
No je nedôstojné, keď sa nám niekto nekorektným spôsobom snaží nanútiť pocit viny, že inde sa platia vyššie dane, a preto by sa mali zvyšovať aj u nás.
