Teória ponúka niekoľko definícií politickej strany. Buď ju vníma minimalisticky ako politickú skupinu, ktorá sa zúčastňuje na voľbách a je schopná presadiť svojich kandidátov do verejných úradov (Sartori 1976). Alebo jej pripisuje ďalšie vlastnosti: okrem ideologickej orientácie aj trvácnosť demokraticky volenej organizačnej štruktúry, existenciu centrálneho vedenia i miestnych územných štruktúr a snahu získať spoločenskú podporu nielen prostredníctvom parlamentných volieb.
Pri hodnotení SaS podľa prvej definície teória korešponduje s praxou. Liberáli sa už v prvých národných parlamentných voľbách od svojho vzniku predstavili ako politický subjekt so schopnosťou nominovať kandidátov a obsadiť verejné funkcie.
Ak použijeme druhú definíciu, narážame na niekoľko nedostatkov. SaS sa síce ideologicky jednoznačne vymedzila, no rezignovala na budovanie klasickej politickej strany. Namiesto regionálnych štruktúr na území celej republiky koncentrovala sa najmä do virtuálneho sveta internetu bez ambície získavať spoločenskú podporu prostredníctvom iných typov volieb.
Strana ako súkromný majetok
Vzájomná odlišnosť vyššie uvedených definícií je na prvý pohľad zrejmá, čo však majú obe spoločné? Žiadna nehovorí o politickej strane ako o úzkej a do seba uzavretej skupine ľudí sústredených výlučne okolo jednej populárnej osobnosti.
Naopak, teória považuje silné postavenie jednej osoby, ktorá zatieňuje ostatných členov, za výrazný nedostatok straníckej organizácie. Prevaha nekritickej viery v osobné vlastnosti lídra namiesto lojality voči neosobnému programu, ideológii, inštitúcii alebo straníckym pravidlám stabilitu organizácie skôr podkopáva, než upevňuje.
Žiadna z uvedených definícií zároveň nepredstavuje politickú stranu ako súkromný majetok, na ktorý má niekto vlastnícky nárok. Predseda strany nevystupuje ako jej majiteľ, ale len dočasne zvolený líder, ideálne so schopnosťou oslovovať masy. Vždy len na určitý čas.
Od zavedenia celorepublikového volebného obvodu v roku 1998 je realita slovenských politických strán ďaleko vzdialená od predstavy stabilného (inštitucionalizovaného) straníckeho systému. Životnosť nových straníckych subjektov je odvodená skôr od schopnosti politického lídra alebo skupiny ľudí udržiavať sa na popredných miestach v rebríčku popularity, ako od umenia spravovať vecí verejné.
Na politické strany je dnes očami svojich zakladateľov nazerané ako na súčasť ich súkromného vlastníctva. Predpoklad reguly prirodzenej a stabilnej výmeny vedenia existuje len na papieri. Po zmene lídra alebo už len po pokuse postaviť sa vo vnútrostraníckych voľbách proti otcovi zakladateľovi dochádza v priebehu veľmi krátkeho obdobia buď k odchodu vyzývateľa, k triešteniu, alebo dokonca definitívnemu rozkladu celej straníckej organizácie.
Spoločná adresa
Aktuálna situácia v SaS nie je žiadnou výnimkou. Odchod pätnástich členov v priebehu troch týždňov od voľby straníckeho šéfa nie je vysoké číslo, ale v štatistickom vyjadrení ide viac ako o päť percent členskej základne pri predpoklade ďalších odchodov. Prípadne prestupov.
Ak sa nespokojní liberáli predsa len rozhodnú migrovať do inej organizácie, pôjde o prestup z blata do kaluže. Ponúkajúce sa nové alternatívy na prestup napravo od stredu totiž zatiaľ nevykazujú predpoklady v poradí druhej uvedenej definície politickej strany. Chýba im deklarovaná ambícia „byť po ruke“ aj mimo hlavného mesta.
Čo majú vlastne všetci otcovia či mamy zakladateľky nových politických formácií alebo straníckych platforiem spoločné? Či už ide o Daniela Lipšica s Janou Žitňanskou, Radoslava Procházku, Miroslava Beblavého s Luciou Žitňanskou, alebo o Sulíkových kritikov Jozefa Kollára, Juraja Miškova, Daniela Krajcera a Martina Chrena, komplet táto družina má uvedené trvalé bydlisko v Bratislave alebo blízkom okolí. A to je zlý začiatok, ktorý predpovedá rýchly koniec. Politická strana predsa nie je uzatvoreným kaviarenským diskusným krúžkom, ale zložitým mechanizmom fungujúcim na každej úrovni vertikálnej deľby moci.
Stranícke štruktúry sú dnes vnímané skôr ako prekážka osobným ambíciám politických individualistov než faktor podporujúci trvácnosť straníckej organizácie. Skúsenosť však ukazuje, že ani škandál s pochybne získaným doktorátom, zlatými padákmi pre vlastných nominantov v štátnych podnikoch, prípadne lacno nadobudnutý byt v centre mesta podporou verejnosti nepohne, ak je organizácia budovaná nezávisle od straníckeho predsedu a s dostatočne pevne ukotvenými regionálnymi štruktúrami.
Jozef Kollár odchodom z SaS do niektorého z práve sa tvoriacich straníckych subjektov pravdepodobne nič nezíska. Ani jeden zatiaľ nie je postavený na myšlienke intenzívnejšieho prepojenia s občianskou spoločnosťou aj mimo územia hlavného mesta.
Čítať statusy na sociálnych sieťach, prípadne reakcie pod blogmi na poznanie a porozumenie spoločenských nálad nestačí. Chcelo by to nielen problémy v regiónoch poznať, ale dennodenne a priamo na mieste dokazovať úprimný záujem ich riešiť.
(Autor je politológ)
Čítajte viac komentárov:
Zníženie ceny elektriny skôr či neskôr zaplatia spotrebitelia, píše Konštantín Čikovský
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Ani jedna zo strán sporu vo vnútri SaS nepochopila, čím a ako sa spreneverili svojmu poslaniu, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Venezuelské voľby nemožno označiť za neslobodné, ale určite nie sú ani férové, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Radoslav Štefančík
