Rozprávala som bratovi o eseji Virginie Woolfovej „Vlastná izba“. O tom, že ženy nepísali, pretože, nie (len) symbolicky povedané, nemali vlastné peniaze ani súkromie. Nie je to tak dávno, čo pracovňa znamenala čisto mužskú doménu.
Môj citlivý brat sa na mňa pozeral spoza pohodlnej steny svojej vlastnej – vnútornej – pracovne. Netušil, o čom hovorím. Pocit, že mu niečo nie je otvorené alebo povolené pozná z iných súvislostí, ale na bazálnej ženskej úrovni si dôsledok historických mantinelov predstaviť nevie. Je to prirodzené.
Keď sa prihodil trapas so Saganovou rukou, myslím, že veľa citlivých žien a mužov bolo viac než štípancom dotknutých žoviálnymi reakciami na podporu „nášho chlapca“. Sagan sa totiž promptne ospravedlnil, verejne pripustil nevhodnosť svojho gesta. Vlastne sa to mohlo skončiť tu a teraz. A predsa to tu a teraz nešlo neriešiť.
