Historik A. J. P. Taylor nazval Winstona Churchilla „záchrancom svojej vlasti“.
Len málo z mojej generácie historikov by so mnou súhlasilo, keď som, podobne ako Taylor, nazval záchrankyňou svojej vlasti Margaret Thatcherovú.
Ale ona ňou bola a légia jej ľavicových akademických kritikov bola časťou toho, pred čím sa Britániu pokúšala zachrániť.
Niet budúcnosti
Je ľahké zabudnúť, aká bola krajina, keď sa v máji 1979 stala Thatcherová ministerskou predsedníčkou. Mal som vtedy pätnásť a najlepšie by ma vystihlo označenie punkový Tory.
Bol som punker v tom zmysle, že moja tínedžerská duša horela vďaka poburujúcim piesňam skupiny Sex Pistols „Anarchy in the U. K.", ktorá vyšla krátko po tom, ako sa Thatcherová stala predsedníčkou toryovcov, a „God Save the Queen.“
To, čo mňa a mojich vrstovníkov nútilo skákať ako lunatikov pri slovách týchto piesní, bola intenzívna frustrácia. Ani na chvíľu sme si nemysleli, že kráľovná je neľudská fašistka, ako kričal spevák Johnny Rotten. Len sme boli úplne naštvaní na povojnovú, postimperiálnu a postbeatlesovskú Britániu.
Na konci sedemdesiatych rokov sa skutočne zdalo, že niet „žiadnej budúcnosti“.
Punker z frustrácie
Nič nefungovalo. Vlaky stále meškali, telefónne búdky boli rozbité (tam, kde som žil, slúžili najmä ako pisoáre). Vôbec prvý list, ktorý som napísal do novín, bola sťažnosť na prudký rast cien školských topánok.
Najhoršie zo všetkého boli neustále štrajky. Raz štrajkovali baníci, inokedy pracovníci v dokoch, potom tlačiari a smetiari a nakoniec dokonca i hrobári.
Len si to predstavte. Len za september 1979 – pretože odbory chceli podkopať novú konzervatívnu vládu – sa počet stratených pracovných dní v priemysle vyšplhal na takmer dvanásť miliónov. V tom čase dosahovala inflácia takmer 17 percent, čo však bolo menej ako štyri roky predtým, keď dosiahla 25.
Bol som punker z frustrácie, toryovec bez nádeje. Iná punková kapela The Jam v piesni „Time for Truth“ otvorene kritizovala labouristov: „Myslím, že je čas na pravdu, a tú si stratil strýko Jimmy, čo bol odkaz na premiéra Jamesa Callaghana, ktorého Thatcherová v roku 1979 odstavila.
Aká kríza?
Začiatkom toho roku, počas takzvanej zimy nespokojnosti, sa ho po ceste na ekonomický summit na ostrove Guadeloupe spýtal jeden novinár, ako chce riešiť chaos v krajine. Callaghanova vágna odpoveď bola z radu tých, z ktorých nám je zle: „To je váš názor. Pozeráte sa na vec obmedzene. Nemyslím si, že by sa ľudia vo svete na nás pozerali tak, že tu máme obrovský chaos.“
Na konci konferencie Callaghan vtipkoval, či bude môcť nájsť aspoň šálku kávy, keď je v Británii taký chaos. Táto bezstarostnosť sa v britskej tlači stretla s nepochopením. Noviny Sun vyšli nasledujúci deň s titulkom „Kríza? Aká kríza?“
V kontraste k tomu nám Thatcherová – treba povedať, že na naše prekvapenie – dala nádej. Časť z nej spočívala v tom, že odmietala odpovedať ako Callaghan.
„Mojou úlohou je zastaviť, aby sa Británia menila na červenú,“ povedala v novembri 1976. Táto osviežujúca priamočiarosť tvorila veľkú časť jej príťažlivosti.
Hayek s kabelkou
Jej politika zmenila žalostný mix korporativizmu a stagflácie, ktorý tu bol predtým. Vďaka patrí Keithovi Josephovi a Alfredovi Shermanovi, ktorých Centre for Policy Studies urobil z thatcherizmu prijateľný program, ako aj ministrom, ktorí reformy pretláčali.
Zrušenie kontroly cien, miezd a devízových kurzov, boj proti inflácii, privatizácia firiem, ktoré boli zoštátnené vládou, škrty v dani z príjmu a nakoniec súboj s odbormi, ktorý v rokoch 1984 – 1985 vyvrcholil baníckym štrajkom – to všetko boli výrazné zmeny, ktoré bolo treba presadiť napriek odporu zúrivej a niekedy i násilnej opozície.
Ale to, čo robilo thatcherizmus takým pôsobivým pre mladého punkera, ako som bol ja, bola jej vlastná agresivita. Aj v nej bol kus punku – po celých jedenásť rokov, čo bola pri moci, bola v konfrontácii.
V roku 1975 prišla s nádhernou vetou o Labouristickej strane: „Majú bežnú socialistickú chorobu: dochádzajú im peniaze iných.“ Toto dala do kontrastu s tým, čo nazývala britským dedičstvom. To pomenovala ako „právo človeka pracovať, ako chce, minúť, čo zarobí, vlastniť majetok, mať štát, ako sluhu, nie ako pána... toto sú základy slobodnej ekonomiky, od ktorých závisia všetky naše slobody.“ Bol to Hayek vyzbrojený kabelkou a ja som to miloval.
Navždy vďačný
Keď bola pri moci, jej silnou stránkou bol vzdor. „Alternatíva neexistuje,“ povedala v júni 1980 a fráza zľudovela. Tým, ktorí čakali na podobnú vetu o tom, že sa otáča, povedala o štyri mesiace na konferencii Konzervatívnej strany: „Ak sa chcete otočiť, urobte to, ale lady sa neotočí.“
Ako pravý punker, Thatcherová milovala boj. „Ale viete,“ povedala v televíznom interview v roku 1984, „bez problémov nikdy nič nedosiahnete.“ V posledných dňoch v úrade povedala jednému opozičnému poslancovi: „Váš problém, John, je v tom, že vaša chrbtica sa nedotýka mozgu.“
To bol stav, ktorým koncom sedemdesiatych rokov trpelo množstvo Britov. Ale nie Thatcherová. Skutočne bola záchrankyňou krajiny. A tento starý punker jej za to bude navždy vďačný.
Niall Ferguson (1964) je britský historik, pôsobí na Harvardovej univerzite. Predvlani mu v slovenskom preklade vyšla kniha Vzostup peňazí.
Čítajte viac komentárov:
Západní extrémisti a radikálni islamisti majú v podstate spoločné ciele, z tohto hľadiska je jedno, kto z nich stojí za útokmi v Bostone, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Kríza zatiaľ ukazuje, že penzijné úspory sú bezpečnejšie než bankové vklady, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Liberálni voliči nemajú na Slovensku ľahký život, píše Tomáš Gális
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
V Nemecku postupne zlyhali bezpečnostné zložky, spoločnosť a súdy, píše Miriam Zsilleová
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Niall Ferguson
