KNIHA TÝŽDŇA / NW
Pravdu o súčasnosti možno nájsť podľa Zadie Smithovej len v úlomkoch, časticiach, v absentujúcom a nevysloviteľnom
I keď nemožno celkom súhlasiť s tvrdením, že najnovší román Zadie Smithovej NW (Artforum 2013, preklad Michaela Rosová a Marka Jurášová) je momentálne najčítanejšou – v masovom slova zmysle – knihou vo Veľkej Británii a v USA, určite ju prelúskal každý milovník serióznej beletrie. Väčšina literárnych snobov si ju zrejme kúpila alebo v nej aspoň zalistovala. Zadie Smithová totiž sedem rokov novelisticky mlčala, venovala sa esejistickej tvorbe.
Názov jej najnovšieho románu NW – poštový londýnsky smerovací kód pre severozápadný Londýn, upozorní na seba svojou konkrétnosťou. Nečakali by sme ju od autorky, ktorá doteraz dávala prednosť alegórii a zmyslu pre abstrakciu, či už v názve svojej prvotiny Biele zuby (2000), Zberateľ autogramov (2002) a O kráse (2005). Hoci skratkovitý, NW je názov obťažkaný iróniou, tieňmi, rozdielnosťami a vzdialenosťami, ktoré existujú v rámci jednej neveľkej lokality.
Americká spisovateľka Flannery O´Connorová hovorievala, že temer každý autor píše stále ten istý príbeh, ktorý prebúdza do života. Platí to i o Zadie Smithovej. Ostáva verná svojej večnej téme rasy, pohlavia, sexu, spoločenskej triedy a kultúry. Ako vždy je filozofická a silne sociálna. No tentoraz je jazykovo rozdrobenejšia, radikálnejšia a serióznejšia. Násilie neostáva kdesi v minulosti, je prítomné.
Kde ostalo ľudské šťastie?
Čítajúc NW, sledujeme skúšku priateľstva i manželstva, život a sex v kyberpriestore, smrť človeka a psa, udalosti navzájom zdanlivo nesúvisiace, a zároveň pospájané. Pred očami máme mesto ako plynúcu rieku, deň v niečom joyceovský, inokedy woolfovský.
Kým v predchádzajúcich románoch Zadie Smithová s ľahkosťou menila kontinenty, v tom jej najnovšom zostaneme v neatraktívnej štvrti na severozápadnom bode mapy Londýna. Ako z rýchlika sa mihajú obrazy tohto nelichotivého postkoloniálneho, dnes globálneho mesta 21. storočia, kde úpadok nevystrieda rozkvet. Krach je tu životná konštanta. No Smithová nezaprie zmysel pre spoločenskú satiru. Sklamanie pre tých, čo sa tu narodili i tých unavených, čo s nádejou len nedávno opustili vlasť. Všetci stratili identitu, trpia komplexmi a pocitmi neistoty. A kde ostalo ľudské šťastie?
Internetový sex ako kompenzácia
Túto otázku inak formulovanú si kladú i protagonisti románu NW - dnes tridsiatnici, Leah, Natalie, Nathan a Felix, ktorí sa poznajú od detstva. Vyrastali v Caldwelli, severozápadnom kúte Londýna, ktorý pozostával z piatich činžiakových blokov pomenovaných po anglických filozofoch – Smith, Hobbes, Bentham, Locke a Russell. Majú sny, uvedomujú si vrtkavosť osudu a stigmu minulosti. Niekomu sa podarí pohnúť z miesta, iní si narazia hlavu alebo ostávajú uväznení v odmietnutí reality.
Leah – tichá, mladá, bezdetná, z angloírskej rodiny so svojím krásnym francúzsko-africkým manželom a psom, kedysi na strednej škole ponorená do rytmu Joy Division a drog. Jej najlepšia, i keď nenávidená priateľka Keisha je ctižiadostivá, pracovitá a verí, že ako dieťa jamajskej matky a anglického otca má len jedinú možnú cestu nahor. Vzdelanie a dobré školy. Zmení si meno, z Keishe sa stane Natalie, skončí univerzitu, úspešne zloží skúšky do advokátskej komory, založí si rodinu a zdá sa, že dosiahla svoju métu. No tak ako Leah, ktorá má svoje nečisté tajomstvá, i ona cíti prázdno a depresiu si kompenzuje sexom sprostredkovaným cez internet.
Zadie Smithová píše o ženskej sexualite často a výstižne. Akoby sedela v ženskom tele. Má vynikajúci jazyk pre vášeň, rozkoš a nešťastie. O ženskom tele píše ľahko, vecne, elegantne a nikdy vulgárne. Obdivuje otvorene krásu, i tú mužskú, a nehanbí sa za to. Postava Felixa prináša so sebou minulosť, prostredníctvom ktorej lepšie chápeme prítomnosť, je nám sympatický a je nám ho ľúto, matka ho opustila ešte ako dieťa. Nakoniec sa nám predstaví aj Nathan Bogle, Keishin a Leahin spolužiak. Násilník, kriminálnik, narkoman.
Podstatné sú krízy identity
Pospájať všetkých hrdinov prirodzene, nie ako v populárnej televíznej šou, kde sa všetci na záver stretnú, lebo to diktuje scenár, nie je vždy ľahké. Dokazujú to nakoniec všetky Smithovej romány, v ktorých sa to tiež vždy nepodarilo. Darmo, konce sa nepíšu ľahko a v tomto rýchlom striedaní obrazov sa kde-tu mihne v postave Keishe samotná autorka. Akoby chcela dať za pravdu Gustavovi Flaubertovi, že románopisec by mal byť v diele všadeprítomný a stále neviditeľný. Smithová píše z vlastnej životnej skúsenosti, nikdy inak ako v tretej osobe. Pomáha jej to vŕtať sa v ľudskom mozgu, no ľudské spojenia nenachádza vždy ľahko. Narodila sa jamajskej matke a anglickému otcovi, žila v štátnom činžiaku desať minút pešo od Kilburn Road, kde sa dej knihy odohráva, a tiež si krstné meno Sadie zmenila na Zadie.
Všetky tieto podobnosti nie sú nakoniec podstatné, podstatné sú krízy identity. Pravdu o súčasnosti možno nájsť podľa autorky len v úlomkoch, časticiach, v absentujúcom a nevysloviteľnom. Miesto, odkiaľ prichádzame, určuje náš osud, je hybnou silou beletristického rozprávania.
Každý, kto pozná dielo Zadie Smithovej, vie, že jej tvorivá geniálnosť spočíva v jej jazyku. Zdokonalila recept Gertrúdy Steinovej na moderný román vyšľahaním zvuku, absurdity a melodickej slobodnej myšlienky do peny ľahšej ako jeden ľudský výdych. Text v románe NW delí často na jednoslovné, jednovetné, inokedy dvojstránkové kapitoly, je eliptický, odvážny, niekedy hysterický, dráždiaci a reálny. Konzervatívnejší čitateľ môže byť v rozpakoch nad rozbitosťou textu, voľne plynúcimi dialógmi, často bez interpunkčných znamienok, meniacimi sa na esemesky s preklepmi, chybami a všetkým tým, čo sa do textu dostane rýchlym pohybom prstov na klávesnici. Akoby sme čítali chat na internete alebo text písaný v tranze. Je to skvelá autorkina alúzia, synchronizácia s tempom súčasného veľkomesta, kde rýchlosť, moment, pominuteľnosť a povrchnosť nedajú spať, pretože každý okamih môže v sebe niesť niečo veľké, tú premárnenú šancu, ktorá sa už nikdy nezopakuje.
Na začiatku románu Leah - jedna z postáv - číta časopis a zachytí z rádia vetu, že len my sme autormi slovníka, ktorý nás definuje. Chce si ju zapísať, no nemôže. Ceruzka sa kĺže po lesklej strane časopisu. Je možné vymazať minulosť a začať život od začiatku? A načo je potom prázdna identita bez koreňov a hĺbky? A čo urobiť s minulosťou? Bude sa nám kĺzať bez stopy ako ceruzka po lesklom povrchu papiera...?
Autor: Danica Hollá
