Nedávno ma začala bolieť noha, odvtedy krívam. Dôvod nechajme bokom, aj tak ho nepoznám, vec je v štádiu riešenia - vzhľadom na povesť slovenského zdravotníctva skúmam a experimentujem radšej sám, na to aspoň nepotrebujem výmenné lístky.
Do práce chodím každé ráno so zaťatými zubami, pomaly kráčam po rodnom meste a zrazu vnímam detaily.
V tomto meste nie je nič, napísal kedysi o Nových Zámkoch jeden tunajší spisovateľ. Nekríval. Vďaka spomaľujúcej bolesti si dnes všímam každý strom, panelák, budovy úradov, túlavé mačky a, pravdaže, ľudské tváre. Lenže práve tie sotva stíham vnímať: mihajú sa. Svet sa zrýchlil. Presnejšie, zrýchlili sme si ho. Ostali z neho len pestré šmuhy, no žiadne jasné, rozpoznateľné osoby, ich výrazy, prípadne – horribile dictu – prejavy citov.
