Patrím k hŕstke Bratislavčanov, ktorí majú radi východné Slovensko, no v Humennom som vystupoval prvý raz.
Dôverne poznám katastrofálny stav slovenských knižníc. Zjavne sa s ním oboznámil aj premiér, ktorý v apríli 2012 avizoval veľký projekt obnovy. Dokonca podporoval okrem opravy budov aj rozširovanie knižničných fondov, pričom mienil uprednostňovať slovenské autorky a autorov. Chcel „uspokojiť dvesto až tristo obcí“.
Ako hovorí príslovie, lepšia hodinka na rozmýšľanie ako rok na banovanie. Po roku sa prioritou namiesto knižníc stali štadióny a pred spisovateľmi dostali prednosť futbalisti, ktorí podľa šéfa svojho zväzu nutne potrebujú „kryté tribúny, sklápacie sedadlá, zázemie pre hráčov“ aj „hospitality“ – po jazykovej stránke je už slovenský futbal svetový.
Aj väčšine knižníc by sa zišla nová strecha, lebo zateká, a vynovené sedadlá by tiež padli vhod. Len pohostinnosť kupovať netreba, tej tam je dosť.
