Keď som sa pred rokmi na podnet spiritus movens slovenskej hudby Vlada Godára stretol v rozhlasovej skúšobni so Stanom Palúchom, nevedel som ako ďaleko sa až dostaneme, ale tušil som, že si dobre zahráme. Nebolo to prvé spojenie, ktoré Vlado vymyslel a podnietil (tak, medziiným, zanecháva stopy on) a opäť výborne zafungovalo. Keď sa k nám po čase pridal Boris Lenko, vznikla formácia, ktorú sme nazvali Triango a ktorá s prestávkami funguje už takmer 10 rokov. Nahrali sme dve CD, pribrali zopár výpomocí v podobe americko-čínskej a kalifornsko-bulharskej čelistky a odohrali zopár príjemných koncertov. Medzi nimi boli už aj dve týždenné šnúry na Manhattane.
Keďže v New Yorku sa neustále niečo deje, nie je úplne jednoduché zorganizovať päť či šesť koncertov v jednom týždni tak, aby mali aj obecenstvo. To, že sa nám to podarilo, dokonca už dva razy, má opäť vlastne na svedomí Vlado. Keď som sa sťahoval do New Yorku, spojil ma so slovenským hudobníkom Petrom Važanom, ktorý ma zase zoznámil s vedcom zo Slovenska, Jánom Vilčekom.
Kto?
Ako som zanedlho zistil, Ján Vilček je veľmi úspešný imunológ, tvorca lieku na liečenie mnohých závažných chorôb Remicade. Tento objav z neho urobil veľmi úspešného človeka s vysokými príjmami. Naschvál nepíšem majetného, lebo to napriek príjmom nie je. Ján Vilček je totiž úchvatným prípadom filantropa, ktorý považuje svoje príjmy len za záväzok k tomu, aby ich rozdal.
Práve on a jeho nadácia mi navrhli, aby sme s Triangom zahrali koncert, prvý v krásnej sále nového sídla nadácie, kde sa odvtedy odohralo už množstvo ďalších pozoruhodných kultúrnych udalostí.
Koncert, či vlastne dva za sebou, boli zorganizované neuveriteľne. Okrem skvelého obecenstva, výborného koncertného krídla Steinway, bulletinu, ktorý je asi doteraz najlepšou zbierkou textov a vzorom grafickej úpravy a v neposlednom rade aj finančného zabezpečenia, prispeli aj k tomu, že ďalšie koncerty sme už priorganizovali bez veľkej námahy. Po tom, čo sme odohrali koncerty v Nadácii už nejako nebol problém hrať v exkluzívnom vážnohudbovom klube Poisson Rouge, či dokonca na súkromnom koncerte pre najväčších sponzorov The Met.
Ako minúť stovky miliónov
To všetko je len drobnosť v porovnaní s rozsahom filantropickej činnosti Vilčekovej nadácie. Jej zakladateľ, americký emigrant zo Slovenska sa rozhodol takmer všetky svoje príjmy venovať na podporu inštitúcií ako Metropolitné múzeum v New Yorku, opera v San Diegu či filmový festival na Havaji ale najmä jeho alma mater, New York University. Okrem stoviek miliónov dolárov, ktoré sa rozhodol takto investovať, podporuje úspešných i začínajúcich emigrantov nielen v oblasti biochémie ale aj v oblasti umenia, keďže jeho manželka Marica v nej pôsobila celý život.
Táto podpora sa okrem grantov a štipendií deje aj prostredníctvom cien, ktoré Nadácia každoročne udeľuje. Minulý týždeň to bolo už po ôsmy raz. Skromná, neokázalá a pritom mimoriadne pôsobivá udalosť v prítomnosti toho najlepšieho z vedy, umenia i ďalších oblastí. Nadácia si získala takú úctu, že si každý považuje za česť prijať pozvanie na tento večer.
Okrem neustále zvyšujúceho počtu Slovákov na tomto podujatí sa tam vyskytuje ešte aj na newyorské pomery vysoký počet významných ľudí. Naschvál nehovorím celebrít, pretože ide o ľudí, ktorí priniesli spoločnosti hodnoty trvalé. Sedel som pri stole, kde každý z hostí prispel do vývoja v medicíne objavmi takého prevratného kalibru, až som mal zo svojho hudobníčenia intenzívny pocit nedostatočnosti. Tak som sa išiel porozprávať o Dvořákovi s Yo-Yo Mom, ktorý okrem prebratia ceny aj zahral.
Neboli ohňostroje, ani svetelné efekty, prejavy boli stručné, vtipné a dôvtipné a večera skvelá nenápadným spôsobom. Standing ovation pre Jána boli len prirodzeným vyvrcholením.
Napriek všetkým výhradám voči USA - mnohé z nich už v tomto blogu odzneli - reprezentuje podľa mňa Ján Vilček to najlepšie z amerických pozitív. Self made man s vysokým stupňom morálnej a spoločenskej zodpovednosti, ktorý sa rozhodol zanechať po sebe stopu tým najlepším možným spôsobom - pomáhať dosiahnuť iným podobný úspech ako dosiahol on a zároveň prispievať k zlepšeniu všeobecného stavu. A zjavne si to myslí aj Obama.
