Štátne orgány nevedia zistiť, kde Fico býva a na Úrade vlády opakovane nepotvrdili prevzatie pošty (SME, 30. 3. 2013). Neznie to celkom ako redakčný pokus o kanadský žartík na konto blížiaceho sa prvého apríla? Aj keď nie bohvieako originálny. Neprekonateľní mystifikátori z amerického časopisu Mad už pred rokmi uverejnili fingovanú obálku, adresovanú „Váženému pánu Jamesovi Carterovi, prezidentovi USA, Biely dom, Washington, D.C.“, s pečiatkou: „Nemožno doručiť, neuviedli ste poštové smerovacie číslo.“
No keď sa z ďalších riadkov dozviete, že preto už šesťkrát odročili rokovanie súdu a že ani synovec, ktorý býva na poslednej známej adrese pána premiéra, nevie, kde strýka hľadať, a podľa ochranky „ich úlohou je chrániť a nie doručovať písomnosti zo súdu“, pochopíte. Pán predseda sa rozhodol rozšíriť svoj ochotnícky repertoár z MDŽ a vidieckych hosťovačiek „medzi ľudom“ o nepolapiteľného fantóma opery.
Ani sa mu nečudujem – kto by už mal chuť vysvetľovať pred súdom vlastné nediplomatické výroky (civilne povedané hrubé urážky). Otázka je, či pošta pri doručovaní naozaj vyčerpala všetky možnosti. Starí poštárski lišiaci z mojej mladosti podobné problémy nemali; považovali za otázku osobnej cti doručiť čokoľvek hoci aj do medovníkovej chalúpky či svätému Petrovi na príslušný obláčik. Lenže čo ak si rafinovaný hodnostár dáva doručovať korešpondenciu cez tajné služby rovno do urny Neznámeho vojaka?
