Moje úvahy sa začali objavovať v sobotnom vydaní denníka SME od októbra 2002. Bol to vždy malý článok ukrytý niekde vnútri novín. Skôr na posledných stránkach.
Pamätám si, že vtedy som tomu nedával dlhé trvanie, písal som bez váhania to, čo som prežíval a cítil.
V rozpore s mojím očakávaním tieto články vychádzajú dodnes, dostali postupne viac priestoru a exponovanejšie miesto. Keď ich premiestnili do týždenníka TV OKO, ktorý teraz čítate, nebolo to už pre mňa pohodlné a cítil som, že na mne leží veľká zodpovednosť. Keď otvoríte časopis, na stránke hneď za titulkou sa na vás usmieva chlapík, ja, a každý týždeň vám ukazuje kultúrne rozdiely medzi Slovenskom a Japonskom.
Väčšina čitateľov TV OKO pravdepodobne očakáva iba články o ľuďoch známych na Slovensku alebo veci týkajúce sa iba Slovenska a, samozrejme, televízny program. Ale na prvej stránke je muž, ktorý sa usmieva a hovorí o Japonsku. V mojej krajine dostane takéto čestné miesto na publikovanie domáci známy publicista alebo komentátor, akým je v tejto krajine povedzme Boris Filan. Tu som ho dostal ja. Je to česť, ale aj priveľká zodpovednosť.
Ako cudzinec mám iný pohľad na vašu krajinu - Slovensko a len čo upozorním na niečo, čo sa mi na Slovensku príliš nepáči, ostane z toho vo mne zlý pocit. Slovensko je Slovensko a cudzinec doň nemá čo strkať svoj nos. Toto si myslím a za posledné dva roky sa tento môj pocit veľmi zosilnil. Preto sa snažím písať menej o Slovensku a viac o Japonsku. Ale to ma neuspokojuje, a preto sa pýtam sám seba: Načo to robím? Načo informujem na stránkach slovenskej tlače o Japonsku?
Už je to desať rokov, čo som tu začal žiť. A nemôžem, žiaľ, skonštatovať, že by som prijal svoj život na Slovensku bez problémov a výhrad. Skúšal som to, chcel som byť ako Slováci, ale neúspešne. Je medzi nami obrovský múr. Predtým som sa snažil zbúrať ho, robil som pre to všeličo, aj som sa s vami delil o svoje názory, ale teraz som s tým prestal. Pochopil som, že to nemá význam. Slovensko je Slovensko a ja nemôžem byť Slovák.
Predstavte si panelák. Skladá sa z mnohých izieb, každá je iná, sú medzi nimi múry, ale môžu existovať vedľa seba, pod jednou strechou veľkej budovy. Obrazne povedané, takto si viem predstaviť svoj život na Slovensku. Pár priateľov, ktorých tu mám, mi radilo: „Masahiko, nerozmýšľaj toľko, buď prirodzený, uvoľni sa.“
Už to, že žijem na Slovensku, je samo osebe neprirodzené, preto je to pre mňa trochu problém. Ale pokúsim sa o to. Preto, aby som mohol žiť prirodzene, ako mi radia priatelia, a aby som dokázal precítiť aspoň to malé šťastie okolo mňa, odkladám na nejaký čas klávesnicu svojho počítača. Chcem na chvíľu prestať myslieť na dve krajiny súčasne. Stratil som seba samého a potrebujem sa znova nájsť.
Veľmi sa ospravedlňujem svojim čitateľom, ale nasledujúci stĺpček bude môj posledný.
