Bol som na besede vo waldorfskej škole a dostal som tam otázku: „Ktorý predmet ste mali v škole najradšej?“ Odpovedal som žartom: „Katolícke náboženstvo.“ Vtedy (ešte pred komunizmom) sme totiž my nekatolíci – čiže asi šiesti evanjelici, židia a kalvíni – hrali na gymnaziálnom dvore futbal. Počas vyučovania. Pred očami školníka.
K besede vo waldorfskej škole sa však vraciam z inej príčiny. Hoci prebehla v príjemnom prostredí a v kruhu milých detí aj učiteľov, dodatočne som sa dozvedel, že škola žije v obavách, či jej po jedenásťročnom – hoci vydarenom – fungovaní zrazu nepovedia: „Experiment sa skončil.“
Priznám sa, že som priaznivcom klasickej školy – nikdy by mi ani na um nezišlo posielať deti na alternatívnu. Isteže, nebývala taká možnosť – keby však aj bývala. Nebol na taký nápad dôvod. No prečo by niektorí rodičia takú možnosť nesmeli využiť, ak ju majú a dôvod im nechýba?
Mám v ruke list mamičky, ktorá píše, že jej dieťa užívalo liek, po ktorom nevnímalo obraz ani zvuk a v dôsledku toho sa mu zhoršil školský prospech. Psychológovia konštatovali zaostalosť, no po prestupe do waldorfskej školy zrazu „...moja dcéra napreduje nielen v najrôznejších zručnostiach, ale dokáže používať vedomosti z matematiky a gramatiky aj v praxi. Je motivovaná úspechom a láskavosťou pedagógov a nie deptaná štvorkami alebo posmechom spolužiakov. Do školy sa každé ráno teší a prosí ma, aby som po ňu prišla čo najneskôr. Napriek tomu, aké je dnes ťažké udržať si aspoň priemernú životnú úroveň, som šťastná, že žijem v časoch, keď mi systém dovoľuje slobodne si vybrať pre svoje dieťa školu, ktorá jeho individualite vyhovuje“.
