Je minimálne zaujímavé skúmať stav obyvateľstva v jemných odtieňoch. Vzťah k deťom či pohostinnosť. Aj keď mimovoľne, ale porovnávať pohľady zvnútra a zvonka, na nás samých i na tých, čo ich to vykoplo do politiky. Niektorých už na ZDŠ, SZM atď.
Aj som sa zahanbil. Keď sa ku niekomu namontujem, ako toť minule na šnúre po východe, tak to spôsobuje, že síce priateľstvo dávne, spred novembra, či celkom čerstvé zostáva, ale už som hosťom. Mal som spací vak a dcéra mi pribalila svoj vankúšik a plyšiaka huskyho. Ale čerta starého – ustielali ma do perín a pri odchode výslužka. Klobásy, syr, slanina. A knižka. Keď prídu oni k nám, tak vždy s darčekmi.
To, čo tu predvádzajú spravovatelia tejto krajiny so všemocnými telkami, je presne naopak. Nenávisť, ohováranie. Navoňaným trendistom zadychčané kamery držia glanc a utilitárnu legitimitu. Čo je to za obraz? Pýta sa maliar sociológa, nečakajúc odpoveď rovnako, ako keď sa sociológ pýta maliara.
Takže, kto to tu osprostieva? Veď ľud je slušný a vonkoncom nie hlúpy, keď si vie stále rady aj v tomto marazme. Sobášneho podvodníka v kúte pivárne klasifikuje pri stratenej blondínke ihneď. A týchto na obrazovke nie?
Deti. Šarišské Michaľany. Tlaky ako v mobilizačnej zóne tu vyvrásnili do krátera až tak, že bol biely dvor a pre čierne deti čierny dvor. Biele deti teplý obed, čierne suchá strava atď. Súd unikátne povedal, že tak toto nie! Nový riaditeľ poľudštil tieto občiansko-militantné tance. Zdravá cesta je nastúpená. To o aparátnikoch, čo manipulujú so školstvom, ale aj s kultúrou ako mäsožravé slony s obsahom porcelánu, nemožno povedať.
