Bývalá novinárka Ľuba Lesná pripravila knihu rozhovorov s bývalou premiérkou Ivetou Radičovou. Krajina hrubých čiar mala pôvodne vyjsť 29. apríla, no vydavateľstvo Ikar vydanie knihy posunulo na 14. máj. Po prvej ukážke z tejto knihy vám prinášame druhú.
Prečítajte si prvú ukážku z knihy Krajina hrubých čiar
Radičová o zrade v koalícii: Viem, že vedia, že viem
Prečo vlastne prišlo na Slovensku všeobecne k rozhodnutiu o hrubej čiare?
Premýšľala som nad tým, prečo sa tak stalo. Dôvodov je určite viac. Jedným z hlavných je ten, že na Slovensku nebol taký silný organizovaný odpor proti komunistickému režimu ako v Česku a už vôbec nie niečo ako Solidarita v Poľsku. Tu tvorilo disent iba niekoľko protagonistov ako Milan Šimečka, Miro Kusý, Hana Ponická, Agneša a Ján Kalinovci, Ján Langoš a niekoľkí ďalší. A katolícky disent. Skrátka, spočítali by sme ich na prstoch dvoch rúk. Inak platila tichá dohoda s mocou.
Nikdy ste nepripustili možnosť urobiť za tým všetkým čiaru a začať odznovu?
Stotožňovala som sa s myšlienkou Ferka Šebeja, že tá hrubá čiara by mala byť aspoň miestami prerušovaná. O dôvodoch som hovorila, treba si hlavne uvedomiť, že spoločnosť bola, a dodnes je rozdelená aj v hodnotení bývalého režimu. Skupina zástancov „socializmu s ľudskou tvárou" či pretrvávajúcej nostalgie za bývalým režimom má stále silné zastúpenie. Občania tento postoj vyjadrili v prvých slobodných voľbách 1990.
Načrtli ste, že ponovembrová hrubá čiara mala veľmi vážne dôsledky vzhľadom na ďalší vývoj demokracie. Pretože nielen vytesnila spravodlivosť, ale navyše otvorila priestor pre tých, ktorí potom demokraciu brutálne deformovali. Súhlasíte stým, že potom prišla ďalšia hrubá čiara, tentoraz po porážke mečiarizmu?
Súhlasím. Hrubá čiara po osemdesiatom deviatom nebola jediná. Druhú urobili politici po období mečiarizmu v deväťdesiatom ôsmom roku. Mečiarizmus prepukol v parlamente v noci z 3. na 4. novembra 1994. Vládna koalícia na čele s HZDS a jej predsedom Vladimírom Mečiarom a predsedom parlamentu Ivanom Gašparovičom nedemokraticky na celé štvorročné volebné obdobie zahnala opozičných poslancov do poslaneckého kúta. Zavreli sme oči, uši, ústa. Za hrubou čiarou nepotrestaná ostala divoká privatizácia, násilné zavlečenie Michala Kováča mladšieho, syna vtedajšieho prezidenta, či vražda Róberta Remiáša, najlepšieho priateľa Oskara Fegyveresa, korunného svedka násilného zavlečenia. Opäť šla morálka úplne bokom. A stalo sa čosi ešte horšie - politická špička ostala nepotrestaná za evidentné porušovanie zákona. Akceptovala sa očividná korupcia. Toto nie je len nemorálne, to je popretie základných princípov liberálnej demokracie. A opakujem: urobili sme tak už po druhý raz.
Dosiaľ ste hovorili o spoločenských, politických či morálnych dôsledkoch, súvislostiach hrubej čiary. Ukázalo sa však, že dôsledky boli aj v ekonomickej sfére.
Áno. Príbeh totiž pokračuje. Stále konštatujeme zúfalý súboj s korupciou. A je naozaj zúfalý. Podpísala sa podeň aj divoká privatizácia. Nech sa vlády snažili akokoľvek stransparentniť proces, jednoducho privatizácia v takom rozsahu nemôže byť spravodlivá, nemôže byť čistá. Nemôže predsa byť spravodlivé, ak nejaká komisia rozhodne, komu sa priklepne nejaký majetok, a komu nie. Je to popretie princípu spravodlivosti.
Určite treba rozlišovať privatizérov. Sú takí, čo poctivo splácali úvery na daný majetok a podniky premenili na prosperujúce a prinášajúce zisk. Zamestnávajú ľudí a vedia ich dobre zaplatiť.
Na druhej strane sú tí, ktorí nesplatili úver, vytunelovali podnik, sami vďaka tomu zbohatli, ale poprepúšťali svojich zamestnancov a už vôbec nevytvorili pracovné miesta. Toto všetko malo tak sociálne, ako aj ekonomické dôsledky. Spomeňme si len na VSŽ.
Urobili sme si zoznam tých, čo svoje sprivatizované podniky len vytunelovali? Nie. A mali by sme.
Chcem však zdôrazniť, že v roku 2000 vznikol Úrad pre verejné obstarávanie. Skončil sa model prideľovania podnikov vybraným privatizérom a rozbehol sa model verejných súťaží. Bol to prvý dôležitý krok k nastaveniu nových pravidiel.
