Bývalá novinárka Ľuba Lesná pripravila knihu rozhovorov s bývalou premiérkou Ivetou Radičovou. Krajina hrubých čiar mala pôvodne vyjsť 29. apríla, no vydavateľstvo Ikar vydanie knihy posunulo na 14. máj. Prinášame vám tretiu ukážku z tejto knihy.
Málo sa vie, že krátko pred hlasovaním (o eurovale a páde vlády) došlo k dohode, ale Sulík ju napokon zrušil.
V nedeľu som opäť rokovala s SaS, konkrétne s Richardom Sulíkom, Jurajom Miškovom, Danielom Krajcerom a Jozefom Kollárom. V noci to vyzeralo, že sme našli kompromisnú dohodu, a to v podobe schvaľovania každej konkrétnej záruky z eurovalu vo výbore NR SR prípadne v pléne. O dve hodiny mi však Sulík poslal esemesku, že dohoda neplatí. Pýtam sa, s kým sa za tie dve hodiny Sulík rozprával a koho takáto dohoda vyplašila?
Na jednom z rokovaní tripartity Ján Sabol, viceprezident Republikovej únie zamestnávateľov, rezolútne vystúpil, že s eurovalom neslobodno súhlasiť, že Brusel nám tu nebude diktovať a že to nemáme odhlasovať. Na to som mu musela vysvetliť mechanizmy rozhodovania, ktoré zjavne nepoznal. Inak by nemohol chápať Brusel v naivnej predstave akejsi nadnárodnej inštitúcie. Musela som mu vysvetliť, že „Brusel" sú predsa reprezentanti členských štátov vrátane europoslancov...
Euroval v parlamente v októbri 2011 nepodporili ani traja poslanci Občianskej konzervatívnej strany (OKS), ktorí kandidovali za Most-Híd. Nebolo to pre vás veľkým sklamaním?
Nemám odstupňované sklamanie. Ale veľmi neústupčivé stanovisko z úst reprezentanta OKS Petra Zajaca, s ktorým sme vytvárali Verejnosť proti násiliu s ambíciou vstupu Slovenska do Európy, plnohodnotného postavenia v Európe, plnohodnotného členstva v Európskej únii, ma prekvapilo. Jeho postoj voči eurovalu si ani neviem poriadne vysvetliť.
Mnohí ľudia si vraveli, že niektorí vaši koaliční partneri vlastne chceli, aby ste z politiky odišli.
Predovšetkým si to želal Fico. Útočil ako sršeň. Útočil na politika, ktorý ho ako jediný preferenčne ohrozuje. Nesmierne mi pripomína Mečiara v jeho prvých rokoch. Každá výpoveď ako mix lži, polopravdy a občas aj trochu pravdy. Nesmierne rafinované a pre oponenta komplikované. Portál demagog.sk ho vyhodnotil ako najväčšieho klamára na našej politickej scéne - viac ako každá druhá veta je lož. Nehovoril pravdu o nezamestnanosti, o čerpaní eurofondov, o privatizácii strategických podnikov, o výjazdových zasadnutiach vlády, o našom deficite, o faktoch v programovom vyhlásení vlády. Výpočet je na webe.
A výmena na poste premiéra ako úvahy mojich koaličných partnerov? K tejto úvahe nabáda skôr situácia okolo voľby generálneho prokurátora na jeseň 2010. Aj mne sa doniesla úvaha o rošáde „Ivan Mikloš premiérom". Napokon to zachytili aj médiá...
Ale počula som to dokonca aj o vašich kolegoch z SDKÚ, teda zo strany, odkiaľ ste aj vy vzišli. Napokon Richard Sulík niekoľko ráz vyhlásil, že politici SDKÚ chcú pád Ivety Radičovej. Bolo to tak?
Pán Václav Klaus sa pri príprave ekonomickej a sociálnej reformy v roku 1990 na moju adresu vyjadril: „Vy sociológovia ste dobrí len na to, že pre nás ekonómov jednoduché veci komplikujete." Bolo to po mojej argumentácii, že na Slovensku občania jeho koncept transformácie neprijmú. Som individualista, ktorý len ťažko prijíma rozhodnutia iných, pokiaľ sa s nimi vnútorne nestotožní. Navyše musia byť racionálne a logicky nepriestrelné. Preto som až do roku 2006 nevstúpila do politickej strany. Stranícky režim mi nevyhovuje. Vstúpila som do SDKÚ-DS v novembri 2006, keď sme sa ocitli v opozícii a považovala som za zodpovedné vstúpiť do strany, za ktorú som poslankyňou. Na kongrese ma zvolili za podpredsedníčku pre sociálne veci a zdravotníctvo. Je pravdou, že do odborných riešení mi prezídium ani vedenie strany nezasahovalo. Iba raz - keď som v dobrej viere stlačila tlačidlo hlasovania za poslankyňu Rosovú. Verejne oznámila, že je za a zabudla si hlasovaciu kartu. Neodobrala som jej mandát, napriek tomu som porušila rokovací poriadok. Prezídium navrhlo, nevzdať sa mandátu. Vzdala som sa. Urobila som hlúpu chybu, ale za chyby sa platí. Niekoľko dní potom sa so mnou pán Mikuláš Dzurinda nerozprával. Písal sa rok 2009. Nesúlad s názorom väčšiny je v strane problém. Ocitla som sa v podstate sama v spore s pánom Miklošom o daňový úrad, pričom ma podporil iba pán poslanec Jozef Mikuš, sama v stanovisku k odvolaniu pani Anny Bubeníkovej, zatriasla naším vzťahom voľba generálneho prokurátora... V takýchto zásadných veciach, ktoré som zároveň vnímala aj ako hodnotové, sme sa s prezídiom SDKÚ názorovo čoraz viac rozchádzali. Vzďaľovali sme sa navzájom. Je logické, že tak ako som ja zvažovala a aj oznámila pánu Dzurindovi, že zvažujem odchod z SDKÚ, lebo tam asi nepatrím, SDKÚ zvažovalo, ako situáciu riešiť.
Môj odchod z SDKÚ bol prirodzeným vyústením dlhodobejšieho procesu odcudzovania sa a narastajúcej vzájomnej nedôvery. V tomto kontexte by som zakladanie novotvaru vnímala ako zradu, a uchádzanie sa o predsednícky post v SDKÚ bolo ľudsky aj skúsenostne pre všetkých zúčastnených neprijateľné. Najmä pre mňa. Ľudsky voči pánu Dzurindovi som o tejto alternatíve nikdy neuvažovala a skúsenostne sme sa s predstaviteľmi SDKÚ pri viacerých dôležitých rozhodnutiach nezhodovali. Elementárna úcta ku kolegom a rešpekt voči ich väčšinovému odlišnému názoru takúto úvahu úplne vylučoval.
Aké boli a aké sú vaše vzťahy s vašimi bývalými straníckymi kolegami Ivanom Miklošom a Mikulášom Dzurindom?
Vzťahy boli profesionálne. Nóvum, ktoré som vniesla do premiérskeho postu, bolo určite v tom, že som sa väčšmi venovala odbornej stránke zákonov. Pán minister financií nebol zvyknutý na takýto spôsob správania sa premiéra. Mali sme mnohé vášnivé diskusie a nie vždy sme sa zhodli na riešení. S pánom Miklošom sme sa profesionálne aj ľudsky rozišli. Po dvadsiatich dvoch rokoch ma to úprimne mrzí. Konflikt okolo nešťastnej budovy daňového riaditeľstva, nezvládnutie informatizácie na finančnom riaditeľstve a rozpor o daňovo - odvodovej reforme. Prvý variant daňovo-odvodovej reformy bol veľmi dobrý - znižoval celkové daňovo-odvodové zaťaženie a rušil zdravotné poistenie. Platil však len do januára 2011, keď po predchádzajúcom súhlase Sulík povedal nie. No a ja som mala problém prijať náhradný variant po tom, čo som sa stotožnila a prijala argumenty v prospech prvého riešenia. Pán Mikloš tvrdil, že ho považuje za kvalitný. A to asi bol definitívny koniec nášho vzťahu. Vyčítal mi, že mu zasahujem do kompetencií v prípade daňového úradu v Košiciach. Môj postoj bol, že mu dvaja ľudia, Ščurka a Mikulčík, ohrozujú odborný kredit. Napriek všetkému, čo sme prežili, Ivana Mikloša považujem za najlepšieho makroekonóma na našej politickej scéne, a to dokonca európskeho formátu. A podpísal sa aj pod úspešné výsledky našej spoločnej vlády.
Pán Dzurinda mi dal šancu. Oslovil ma v čase, ktorý bol pre mňa ťažký. Na to sa nezabúda. Zo všetkých premiérov urobil pre Slovensko najviac. Myslím si, že som svoje pozície a šancu, ktorú mi dal, zastávala dôstojne. Čo mi rozum, city a sily stačili. Slobodne, zodpovedne a neposlušne.
