stnanosti v Humenskom okrese, Daniel Lipšic nevie prísť na meno Jánovi Čarnogurskému, ktorý odmieta Lipšicove radikálne predstavy, ako dosiahnuť vyššiu vymožiteľnosť práva a odstúpenie predsedu Najvyššieho súdu SR, Roman Kováč a Rudolf Zajac si vzájomne posielajú anonymné listy plné vyhrážok, pretože sa nepohodli na tom, či ministerstvo má byť úrad, alebo manažérska kancelária. Len František Tóth sa osamotene potuluje po chodbách ministerstva školstva hľadajúc oponenta voči svojim názorom o platenom vysokoškolskom štúdiu.
Slovenskí politici opäť raz pochopili, že ich ľud najviac trápi nezamestnanosť, úplatnosť sudcov, korupcia a stagnovanie reforiem v školstve a zdravotníctve a do posledného dychu zápolia so svojimi koaličnými partnermi o to, aby sa práve oni dostali na čelo problémových rezortov a občanom Slovenska ukázali, že dokážu lepšie a rýchlejšie odstrániť všetky problémy, ktoré im nedávali pokojne spávať už dlho pred volebnou kampaňou.
Aj „takto“ môže vyzerať pohľad v situácii, keď vládne informačné moratórium na priebeh koaličných rokovaní (ktoré sa ako zvyčajne občas poruší a ako zvyčajne pod nespochybniteľným heslom, že účel svätí prostriedky, hlavne že minister bude náš). Je úplne logické a aj legitímne, že politici nič nechcú prezradiť o priebehu stretnutí, na ktorých rokujú o programe a obsadení budúcej vlády (a keďže pán prezident je momentálne mimo, čakať na knižku o ich zákulisí je asi zbytočné).
