Prvého septembra 1950 nastal ten dlho očakávaný historický deň: mama ma viedla za ruku a ja som hrdo – i trochu ustráchane – kráčal s taškou na chrbte hore Poštovou ulicou do školy na Námestí 1. mája, iba niekoľko metrov vzdialenej od Grassalkovichovho paláca, z ktorého sa v tých časoch stal Pioniersky palác; áno presne ten, kde dnes sídli prezident Slovenskej republiky, hoci už dávno pionierom nie je.
O pár dní som už púť do školy zvládol bez mamy, spoločne s niekoľkými spolužiakmi. Každý deň – cestou do školy i zo školy – sme v jednom z výkladov sledovali čerstvo vyšrafovanú a vyfarbenú „strategickú mapu“, na ktorej boli názorne zobrazené triumfy severokórejskej Ľudovej armády. „Naši“ komunisti víťazne postupovali na juh a ich boj sa zdal vopred vyhraný.
Jedného dňa však názorné grafy akosi „zamrzli“. Víťazné červené vyšrafované strategické šípky – už hlboko vklinené do teritória Južnej Kórey – sa najprv zastavili, aby po niekoľkých dňoch jednoducho a bez akéhokoľvek vysvetlenia nečakane zmizli. A tak sa strategické výklady mohli opäť naplniť skromným a neveľmi pútavým tovarom.
Dvadsiateho siedmeho júla 1953 vypuklo prímerie, no napriek tomu oba kórejské štáty zostali oficiálne vo vojnovom stave. Komunistický sever sa čoraz väčšmi militarizoval, nepohodlných poddaných buzeroval, zatváral a fyzicky likvidoval. V tých časoch bol už u nás koniec päťdesiatych rokov proti KĽDR hotovou idylou.
