Svoje stĺpčeky som publikoval desať rokov a sedem mesiacov. Neviem, či boli všetky také úžasné ako kvety čerešne. Čo ma povzbudzovalo pri ich písaní, boli reakcie čitateľov a milé listy.
Ktorý je váš najobľúbenejší kvet? Ruža? Alebo slnečnica? Ja mám najradšej kvety čerešne. Som si istý, že mnohí Japonci by povedali to isté. Ale prečo ich majú Japonci radi?
Dôvody sú tri.
Prvým je, že kvitnú na jar. Kedysi dávno, keď ešte neexistovali predpovede počasia, si ľudia uvedomovali príchod jari vďaka púčikom a kvetom čerešňových stromov.
Máme ich radi aj preto, že kvitnúce čerešne zosobňujú aj dôležité obdobie roka. V marci japonskí študenti končia školu a noví nastupujú v apríli. Tí, čo skončili, začínajú v novom zamestnaní, vo firme. Na miestach, kde sa konajú vstupné ceremoniály, kvitnú čerešne. Tieto kvety sú pre nás symbolom úspešného štartu. Keď otvoríme rodinný album, na spomienkových fotografiách sú všade v pozadí kvitnúce čerešne.
Tretím dôvodom, prečo majú Japonci radi čerešňový kvet, je jeho krása. Vy, čo máte radi ruže alebo slnečnice, si poviete, že kvet je najkrajší v plnom rozpuku. Súhlasím, ale keď sa my pozeráme na kvet čerešne, vnímame jeho krásu aj z iného uhla. Keď prežijú krutú zimu a konečne sa ukážu v plnej kráse - po týždni všetku tú nádheru odfúkne vietor. Odletí.
To nám umožňuje vnímať krásu v jej pominuteľnosti, tomu hovoríme v japončine „mono no aware“, čiže krása je vo veciach, keď je v nich aj smútok a pátos. Japonci vidia za opadávajúcimi kvetmi čerešní aj vyjadrenie myšlienky: „Treba vedieť skončiť v pravý čas.“
Sezóna rozkvitnutých čerešní sa v Japonsku skončila už pred troma týždňami. Najobľúbenejší druh, ktorý sa volá someiyoshino a má najkrajšie kvety, opadol po desiatich dňoch. Ľudia hovoria, že kvety čerešní sú práve preto krásne, lebo opadávajú. Keby kvitli stále, vôbec by sme ich nepovažovali za krásne.
Svoje stĺpčeky som publikoval desať rokov a sedem mesiacov. Neviem, či boli všetky také úžasné ako kvety čerešne. Neviem, či ich ľudia čítali tak radi, ako majú radi kvety čerešne.
Čo ma povzbudzovalo pri ich písaní, boli reakcie čitateľov a milé listy. Asi tak pred piatimi či šiestimi rokmi mi jedna staršia pani z dedinky na východnom Slovensku povedala: „Keď som bola mladá, plná sily, bol u nás socializmus. Nemohli sme sa len tak zobrať a ísť sa pozrieť do iných krajín. Po revolúcii som bola pripútaná doma povinnosťami a starostlivosťou o rodinu. A teraz, keď mám už čas, som stará a nemám dosť síl. Vaše články sú moje malé okienko, cez ktoré vidím inú krajinu. Každý týždeň sa teším na to, že si váš článok prečítam.“
Zapamätal som si jej slová, ktoré ma vtedy hlboko zasiahli. Rád by som s vďakou povedal, že aj ja som sa na Slovensku naučil veľa vecí. Od skúsených starších ľudí, ako bola spomínaná pani, ktorí majú iné schopnosti a v niečom inú ľudskú filozofiu, aká ľuďom v Japonsku chýba.
A ešte jednej osobe by som rád poďakoval. Je to moja manželka Oľga Belešová, ktorá moje články po celý čas každý týždeň prekladala. Vie o mne všetko a pozná ma najlepšie, aby vyberala náležité slová v slovenčine tak, že v článkoch zachovala môj tón. Mohla to robiť iba ona. Bez mojej manželky by tu moje články v slovenčine neboli. Ďakujem.
A svojim čitateľom - ešte raz veľmi pekne ďakujem za to, že ste to so mnou tak dlho vydržali. Tento stĺpček je môj posledný. Sayonara.
